 Niekedy dávno som nedbal na prežehnanie ako na niečo skutočne podstatné. Dokonca som si myslel, že modlitba by mala začínať stíšením sa a uvedomením si Božej prítomnosti, a to bez prežehnania. A prežehnať sa pred nejakou činnosťou, učením alebo jedlom? Na to som už vôbec nemyslel.
 Niekedy dávno som nedbal na prežehnanie ako na niečo skutočne podstatné. Dokonca som si myslel, že modlitba by mala začínať stíšením sa a uvedomením si Božej prítomnosti, a to bez prežehnania. A prežehnať sa pred nejakou činnosťou, učením alebo jedlom? Na to som už vôbec nemyslel. 
V tomto semestri však nahliadame na dogmatike v škole na Boha, skúmajúc Jeho trojičnú podstatu. Už sme na konci semestra a okrem veľkého bohatstva reflexií si odnášam do života akýsi pokrok v mojej spiritualite v podobe akceptácie významu prežehnania. Isté základné myšlienky, aký význam má pre nás, kresťanov, prežehnanie a viera v Najsvätejšiu Trojicu, Vám zhŕňam, drahí čitatelia, v tomto, na konkrétny duchovný život orientovanom blogovom článku.
1. Kresťan a viera v Najsvätejšiu Trojicu
Čo pre nás vlastne viera v Najsvätejšiu Trojicu znamená? Oddávna kresťania potrebovali sformulovať toto nevýslovné tajomstvo aspoň nedokonalo a pomocou analógie. Stálo ich to veľa síl, veľa úvah, veľa skúmaní Božieho zjavenia. A aj veľa hádok a nešvárov. Cirkevní otcovia sa pýtali, ako môže byť Boh jeden a ten istý, a pritom by v Ňom bolo aj Otca, aj Syna, aj Svätého Ducha. Uzavrúc toto menšie historické teologické okienko, možno dodať, že kresťania museli pokresťančiť tradičný grécky filozofický pojem osoby a rozpoznať v rámci Božieho zjavenia jeho iný koncept, ktorý by bol väčšmi proexistenciou pre iného, a pritom by tento koncept osoby umožňoval zdieľať tú istú podstatu s inou osobou.
Toľko teológie.
Vedeli ste, že jeden z kľúčových vier, ktoré musí náboženské spoločenstvo prijať, aby mohlo byť Svetovou radou cirkví uznané za kresťanské, je viera v jediného Boha v troch Osobách? Téza o Trojici je vskutku jadrná a zásadná.
Aký má ale vplyv na naše kresťanské životy a pre rozvoj nášho vzťahu s Bohom?
Kedykoľvek vyjadríme svoju vieru v Trojicu, vždy sa prihlásime k jednému z najúžasnejších tajomstiev našej viery, ktoré sme dostali ako milostivý dar od samého Boha v Jeho Božom zjavení. Je prirodzené, že v našej viere je mnoho vycentrovaného na Pána Ježiša – veď po jeho prímení „Kristus“ sa voláme. Ale vyjadrením svojej viery v tajomstvo vnútorného bohatého života Boha pokračujeme v línii, ktorú započal náš Pán, keď ohlasoval priblíženie kráľovstva svojho Otca a keď vôbec prichádzal na svet k nám v mene svojho Otca. Keď vyhlásil, že hovorí len to, čo počuje od Otca, keď sa necháva počuť, že On a Otec je jedno, a keď napokon plní Otcovu vôľu až na brehy úplnej poslušnosti – poslušnosti až na smrť na kríži. A skutočnosť, že Pán Ježiš prišiel od Otca a že je Jeho Synom, to je opäť závažná vec, ktorá uvádza kresťana do tajomného vzťahu Syna a Otca v Najsvätejšej Trojici.
Pre nás je teda viera v Trojicu niečo zásadné a istým spôsobom aj konštituujúce. Naša spiritualita sa necháva inšpirovať božskými Osobami, ktoré proexistenčne prekypujú láskou smerom k sebe navzájom a nepochybne aj navonok smerom do stvorenia. My sme tiež každý a každá osobou a takisto sme proexistenciou – taktiež nachádzame plné uplatnenie v službe druhým osobám. Strhujúce tajomstvo vnútorného láskyplného spoločenstva božských Osôb jednej a tej istej Božej podstaty, hoci ho nevieme temer vôbec reálne pochopiť, je nám sprítomnením významu hlbokej vzájomnosti nás, ľudí. A napĺňa náš duchovný život o rozmer bázne a pokory pred nepochopiteľným a veľkolepým Bohom.
2. Prežehnanie ako základná kresťanská modlitba
A práve prežehnaním sa, dôkladným a svedomitým, najlepšie zvýrazníme túto svoju vieru. Prežehnanie je takto základnou kresťanskou modlitbou. Či už ním začíname inú modlitbu, alebo si iba sprítomňujeme dôveru v Boha pri nadchádzajúcej činnosti, je prežehnanie už modlitbou. Akoby sme vraveli: „Vstávam v mene Najsvätejšej Trojice,“ alebo „Idem do práce do dopravnej premávky v mene Najsvätejšej Trojice,“ alebo „Idem jesť v mene Najsvätejšej Trojice a nech je požehnané toto jedlo Otcom, Synom a Duchom Svätým, jediným a skutočným, pravým Bohom.“ Samozrejme, to sú len príklady, ale toto všetko sa dá vyjadriť jednoduchým prežehnaním sa, aké poznáme z modlitebných knižiek.
Čo znamená „jesť v mene Najsvätejšej Trojice“ alebo „vstávať v Jej Mene“? Značí to, že v mene Otca i Syna i Ducha Svätého my, kresťania, sa vo svojej dôvere odovzdávame Bohu a našu nadchádzajúcu činnosť Mu takpovediac venujeme, aby nám ju požehnal a pri nej nás aj sprevádzal. Veľmi mnoho to má spoločné s modlitbou „Všetko pre Teba, Najsvätejšie Srdce Ježišovo,“ hoci tuná ide o kristocentrickú modlitbu a nadobúda špecifickejší kolorit a ráz.
Takýmto prežehnaním vytvárame vo svojom živote akúsi atmosféru celodennej modlitby. Lebo vieme, že modlíme sa aj prácou a činnosťami, aj odpočinkom a relaxom, ak pamätáme pri tom na Pána. A práve tým, že sa pred danou činnosťou prežehnáme, hoci i bez zjavného vonkajšieho gesta rukou, naše srdce zaujme pokorný postoj. A vtedy sa celá situácia začne vidieť cez prizmu Božiu. Náklonnosť k hriechu sa umenší a človek je hneď povzbudený vo svojej dôvere, že ho Pán bude pri jeho aktivite sprevádzať a požehnávať.
Prežehnanie má ešte jeden efekt. Tým, že vkráčame do svojej dennej činnosti v mene Najsvätejšej Trojice, každú takúto činnosť, pred ktorou sa prežehnáme (aspoň v duchu), máme sklon Bohu zasvätiť. Akoby sme vraveli: „Idem sa učiť na písomku v mene Najsvätejšej Trojice, venujem Ti, Bože, túto svoju prípravu na ňu, pomáhaj mi, prosím, v nej a zároveň Ti ju obetujem ako znak toho, že sa Ti chcem pokúšať byť odovzdaný/á vo všetkom.“ A tak sa naše prežehnanie stáva ponúknutím obety danej konkrétnej aktivity Bohu. To má pre náš duchovný život a spiritualitu veľký význam. Lebo obeta je jeden z veľkých krokov k Bohu, ktorým Mu vieme povedať na Jeho pozvanie do spoločenstva s Ním svoje „áno“. A predsa o toto naše „áno“ v pozemskom živote ide.
3. Predsavzatie na záver
Dávam si i ja a verím, že aj mnohí z Vás, drahí bratia a sestry v Pánovi, predsavzatie čoraz častejšie a opakovane pri každej začínajúcej činnosti v našich dňoch sa prežehnať. Keď nie zjavným gestom ruky, tak aspoň v duchu. Akési pozastavenie na pár sekúnd, v ktorom jednoduchým gestom či zaujatím postoja nášho srdca vyjadríme Bohu, že nadchádzajúcu aktivitu venujeme Jemu ako obetu a ako výraz našej dôvery v Jeho pomoc a sprevádzanie pri jej realizácii.
Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí sa dostali až sem na koniec článku a prajem Vám všetkým veľa požehnania. :)
- blog používateľa Roman Gemela
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
