„Ten, kto som, clivo zdraví toho, kým by som chcel byť.“
Za touto vetou dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda sa skrýva želanie, ktoré všetci poznáme: naša realita – akí sme - a náš ideál – predstava, akými by sme chceli byť – sa neraz navzájom líšia.
Je celkom pochopiteľné, že každý človek by chcel byť ideálny. Ideály sú v podstate pozitívne, pretože majú silu vyburcovať nás k rastu. Ideály potrebujeme, aby sme sa vylákali z nášho pohodlia.
Žiaľ mnohí sa so svojím ideálom neidentifikujú až v takom rozsahu, že strácajú odvahu akceptovať sa takí, akí sú. Zdráhajú sa prijať vlastnú realitu. Myslia si, že len vtedy ich budú milovať a uznávať, ak niečo zvládnu, ak dokážu viac, ako tí druhí. Takmer sa roztopia vo vlastnom ideáli. Mnohých posadla odveká nedôvera, že takých, akými sú, ich odmietnu. Povedia si: keby si vedel, aký v skutočnosti som, neakceptoval by si ma. Alebo, keby ľudia vedeli, ako vyzerám vo svojom vnútri, akú mám fantáziu, nevážili by si ma.
Aby sme neprepadli tejto pradávnej nedôvere a nechytili sa do pasce potrebujeme pokoru; potrebujeme odvahu vidieť pravdu a odvahu akceptovať vlastné tienisté stránky. Iste, nie je to bezbolestné. Ale mlčať o tom, to nie je cesta ku šťastiu a vnútornému pokoju. Prijatie pravdy, vo všetkej pokore, prinesie do srdca pokoj skôr.
Anselm Grün: Malá kniha o šťastí (vyd. Dobrá kniha)
