Stavajme na jednoduchosti, nie na zložitosti veľkých senzácií a premien.

Pán pozná naše srdcia a premieňa ich v jednoduchosti našich otvorených dverí. Veľké veci sa môžu diať len v skrytosti a vlastnej intimite nášho srdca.

Ak o tom chceme hovoriť, mali by sme si zvoliť správne miesto i čas. Možno v našom živote nikdy nepríde k tomu, aby sme to rozhlasovali všetkým a za každých okolností a isto by to nebolo ani vhodné a správne. Najdôležitejšia je vlastná skúsenosť, a tak ďakujme Bohu v hlbine svojho srdca, v intimite ja a on za všetko, čo nám dal prežiť, či skúsiť. Ak mi dal milosť obrátenia, predovšetkým by si mali ľudia všimnúť, že sa mením, nie na základe toho, že to rozhlasujem, ale že to žijem.

Nie každého dokáže vo viere povzbudiť svedectvo, ktoré mu je cudzie, niekedy počujeme o dvíhaní rúk, zvelebovaní, veľkých veciach, osobných zjaveniach. Čo ak práve toto pôsobí na človeka deštruktívne, odradzujúco, cudzo, ak mu to nie je blízke a práve na základe takéhoto svedectva je rozbitý, nepokojný. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, že nie každý potrebuje pre svoj rast vo viere akýsi „kresťanský boom“, ale že potrebuje počuť iba jednoduché povzbudenie, možno krátke zamyslenie, či skúsenosť, ktorá ho neodradí, ak istému druhu prežívania viery u druhých nerozumie a nie je mu blízka? Skúsme byť vnímaví a citliví a nedávajme do svojej ponuky, veci, skúsenosti a aj pohľady, ktoré by toho druhého okolo nás mohli odradiť.

„Pane, daj nám tichosť a jednoduchosť nášho srdca, aby sme o tebe hovorili svojim životom a nie senzáciami a zložitými skúsenosťami svojej viery.“