Táto zem pozná mnoho mocných ľudí. Niektorí psychológovia dokonca hovoria, a na tom založili celú psychologickú školu, že túžba po moci je to najsilnejšie, čo človekom hýbe, čo je v ňom zakorenené. Vieme, že to nie je celkom pravda, ale súčasne môžeme povedať, že je to veľmi častá túžba ľudského srdca.
Na zemi sa vystriedalo už množstvo kráľov, vladárov, vodcov...
A všade môžeme nájsť tú istú črtu: človek túži po moci. Ale nielen v tejto vysokej hre sa odráža ľudská túžba. Je aj v jednoduchých ľuďoch, je možno v každom človeku.
Mladá dievčina rozprávala, že už nemá priateľov, s ktorými by sa nesnažila akosi obchodovať. Všetko, čo robí a hovorí svojím bývalým priateľom, robí z akejsi vypočítavosti, aby dosiahla to, čo chce. Je to jeden z mála veľmi častých a rozšírených príkladov v našej spoločnosti, že totiž chceme mať moc, a to dokonca aj nad tými najbližšími.

Kristus hovorí o kráľovstve lásky, kráľovstve pokoja, a človek...?
Ale nech sa tomu čo ako bránime, jeho kráľovstvo sa v nás neprestajne ozýva.
Cez naše túžby po slobode, po spravodlivosti, po láske i po pokoji.

Ježišovo posolstvo by nás malo viesť k tomu, aby sme vedeli povedať, že šťastný nie som vtedy, keď som mocný, ale vtedy, keď viem zažiť priateľstvo, pravdu a lásku. Tento princíp možno použiť vo všetkých sférach nášho života,
od politickej, cez rodinnú, po spoločenskú. Všade platí, že šťastie nedosahujeme cez moc, ale vtedy, keď sa nám podarí čo i len v útržkoch vytvoriť svet, kde zažijeme človeka, priateľstvo, prijatie, akceptáciu, dôveru, spravodlivosť, pravdu.
Kristus je paradoxný kráľ aj v našom svete. Nehlásime sa k nemu všetci, ale jeho kráľovstvo drieme v nás všetkých.
Jeho kráľovstvo je výzvou, veľkým volaním.

Podľa homílie Petra Cibiru

Zdroj: časopis Blumentál