Na hodine náboženstva vysvetľovala katechétka deťom podobenstvo o márnotratnom synovi. Keď videla, že nedávajú pozor, dala im úlohu napísať na rozdané papiere obsah toho, o čom pred chvíľou hovorila. Jeden výtržník napísal:
„Otec mal dvoch synov. Mladšiemu sa doma nepáčilo, preto ušiel aj s peniazmi. Peniaze minul a rozhodol sa vrátiť, lebo nemal čo jesť. Keď prichádzal, otec ho zbadal a celý šťastný zobral veľkú poriadnu palicu a bežal mu oproti. Cestou stretol staršieho syna, ktorý sa spýtal: „Kam ideš, otec s tou palicou?“ A on odpovedal: „Vracia sa tvoj brat, ten naničhodník. Po tom, čo vyviedol, zaslúži si poriadny výprask!“ A chlapec sa pýta: „Otec, mám ti pomôcť?“ A otec: „Samozrejme“. A tak mu obaja naložili, že by aj pes od nich radšej ušiel. Potom otec zavolal sluhov a rozkázal zabiť tučné teľa a pripraviť hostinu, že si konečne mohol vyrovnať účty so synom za to, čo mu vyviedol.
Keď čítame príbeh v Evanjeliu (Lk 15, 11-32) zisťujeme, že je v ňom Boží pohľad na skutočnosť. Je tam domyslené to, ako koná Boh. V chlapcovom opise je to domyslené po ľudsky: tak to chodí na svete – s palicou, výpraskom, robením poriadku po svojom. A práve v tom je omyl, že sa veci premyslia iba ľudsky.
Podobenstvo o dvoch synoch a láskavom otcovi chce ukázať, že poslednou odpoveďou Boha na hriechy človeka, nie je spravodlivosť, ale zľutovanie. Posledné a definitívne slovo nad životom, nie je iba spravodlivosť a zúčtovanie, ale Božia láska a milosrdenstvo. Toto vedomie v nás zobúdza chuť začať žiť znovu, lepšie, v súlade s Božím projektom. Učí nás rozmýšľať nielen ľudsky, ale aj božsky, ako to robil Ježiš.
Samozrejme, že starší brat mal pravdu, keď sa domáhal spravodlivosti. Lenže Boh je väčší ako spravodlivosť. Teší sa z návratu človeka, lebo je Bohom lásky a radosti. On nie je iba Bohom spravodlivosti. Keďže je Bohom lásky a radosti, má radosť z odpustenia tak, ako má radosť zo stvorenia.
Aj my vieme odpúšťať. Ale pri našom odpustení zostáva v pamäti, čo bolo vykonané. Odpúšťame, zmierime sa, ale občas nám príde na myseľ, čo sa stalo.
Keď odpúšťa Boh, odpustenie je zároveň nové stvorenie. A stvoriť, znamená z ničoho urobiť niečo. Keď mi teda Boh odpúšťa hriechy, díva sa na mňa ako na nové stvorenie. Pre Boha to, čo bolo v mojom živote v minulosti, je nula, nič.
Boh ma stvorí v tej chvíli, keď mi odpúšťa.
Táto tvorba Božia – podobne ako v diele prírody, aj v diele odpúšťania – prináša Boh radosť. Keby Boh bol len spravodlivý, ochudobnil by sa o radosť. On musí byť aj milosrdný a láskavý a posledným jeho slovom je práve zľutovanie. V tomto zmysle robí z nás nových ľudí.
Samozrejme, že ak my takto pristupujeme k druhým ľuďom, ako keby sme ich stvorili nanovo. Dávame nový život vzťahom medzi ľuďmi.
Pápež, Ján Pavol II napísal: „Človek nielen emigruje do neznámej krajiny, nielen jeho duša býva „v ďalekej krajine“, ale v svojej arogancii, v strate pravdy o svojom bytí sa odcudzí... odišiel mimo otcovského domu. V svojom živote poznačenom zabúdaním na Boha a na seba samého, býva ďaleko od Otca, akoby v krajine smrti, žije mimo pravdy, a preto návrat do vlasti začína vnútorným putovaním, čiže objavuje najprv pravdu. Toto videnie v pravde, to je pravá pokora. A táto cesta sa uskutočňuje vo vyznaní: „Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe.“(Lk 15,21)
Teda je tu: po prvé – videnie v pravde a po druhé vyznanie. Sv. Augustín píše: „Vyznanie hriechov – to je vlastne konanie v pravde.“ Lebo aj Ján Apoštol napísal: „Kto koná pravdu, ide na svetlo“ (Jn 3,21). Uznanie pravdy o sebe samom sa uskutočňuje vo vyznaní. Vtedy vychádzame na svetlo. Vo vyznaní, ktoré sa stalo skutočnosťou, už v ďalekej krajine, keď syn ešte len prekonával priepasť, ktorá ho delila od vlasti. V tom vyznaní vystúpil do pravdy, a tak aj do lásky otca, ktorý miluje pravdu, lebo on je pravda. A táto otcova láska definitívne otvára dvere pravdy.
Anton Fabian: Vydarený život (vyd. Michala Vaška)
