Keď vidíme, ako ľudia ťahajú voz, pre tých, čo sa prizerajú, zostávajú tri možnosti ako reagovať: Jeden si povie: „Dám sa aj ja do toho,“ a ide, priloží ruku a ťahá.
Iný síce nepomáha ťahať voz, ale ide s nimi, povzbudzuje tých, čo ťahajú, a tu i tam potiahne. A ďalšiemu, ktorý to vidí, je to jedno. Nech si idú svojou cestou, jeho zaujímajú len vlastné záležitosti.
Takýmto vozom je aj Cirkev. Kristom postavená na cestu Duchom Svätým poháňaná, ale ľudskou silou ťahaná. Po dvetisícročnej ceste má za sebou obdivuhodnú etapu, ale zostáva jej ešte značný kus cesty, ktorú musí prejsť.
Tí, ktorí ťahajú, sú najobratnejší a najodvážnejší; sú to tí, ktorí sú pripravení vziať na seba riskantné a namáhavé úlohy; apoštoli to začali, potom prišli misionári a mnohí iní, až po sestry v staniciach pre malomocných a katechétov na misiách.
Tí, ktorí sympatizujú, ukazujú, že majú záujem, a idú s nami, to sú dobrí kresťania. „Pomocný drganec“, ktorým trocha potisnú, to sú obetné dary, modlitby, príspevky na misie...
A tá tretia kategória, apatickí, ľahostajní, tí, ktorí sa radi ulievajú – takýchto kiežby medzi katolíkmi ani nebolo.
Nemali by sme si dnes robiť starosti o Cirkev, ktorá jediná môže zaistiť pokoj a spásu? Ide o voz, ale aj o nás. Ak ide voz stále dopredu, všetko sa vyvíja k lepšiemu, potom príde Kristus, príde pokoj. Ale ak sa voz ťarbavo vlečie alebo vôbec nenapreduje, potom príde materializmus, a to už pre nás nevyzerá dobre.

Albino Luciani - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi