Prijatie vlastného života je dôležité pre správne rozlíšenie ostatných povolaní. Bez prijatia daru vlastného života sú všetky ostatné povolania ilúziou.
Plné a vďačné prijatie povolania je kmeňom, na ktorý sú potom ostatné povolania navrúblované a z neho čerpajú životnú silu. Človek nemôže byť ani dobrým kňazom ani rehoľníkom ani manželom, pokiaľ nechce žiť. Boh nám neustále hovorí: „Milujem ťa, prijímam ťa, je dobré, že si, som s tebou, neboj sa!“ Naviac sú v živote situácie, kedy náš úspech ani ľudská láska nestačí. Potrebujeme mať „krytý chrbát“ od samotného Boha istotou jeho povolania k životu a bezpodmienečného prijatia nás samých.
Dar života je niečo, čo nás akoby určuje zvnútra, dáva nám chuť žiť a spája nás s prapôvodným Božím zámerom. keď Boh stvoril človeka, tak povedal: Pozrime, je to veľmi dobré! (porov. Gn 1,31). A táto základná Božia spokojnosť a následný radostný údiv Adama nad Evou sú tu stále. Ani hriech nemohol celkom zničiť dobro, ktoré Boh do človeka vložil a ktoré žiarlivo stráži, pretože túži, aby sa rozvinulo do plnosti. Ale bez prijatia života ako daru, ktorý vyšiel z Božej ruky, sa sami odrežeme od žehnajúceho Božieho pohľadu, od pohľadu životadarného prijatia.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)
