Všimli sme si už niekedy pri Apoštolskom vyznaní viery, ako rýchlo prejdeme nad pozemským životom nášho Pána? Narodil sa, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Ale tretieho dňa vstal z mŕtvych.
Nehovoríme nič o blaženosti, nič o zázrakoch. Je v ňom jednoducho len to,
že sa narodil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych.
Spomíname len tieto tri veci. Veď je to všetko, čo obsahuje aj náš život.
Narodíme sa, pozemský život uplynie, lebo všetky záležitosti v ňom sa týkajú len toho, či plníme Božiu vôľu. Potom príde vzkriesenie. Najskôr sa v krste narodíme pre Krista. Nezabudnime na to, že náš Pán sa narodil v hriešnom, utrápenom ľudstve, a keď ho nasledujeme ako pravidlo nášho života, rodíme sa do typu sveta, ktorý je chudobný, postihnutý chorobami a je nevedomý. Ježiš sa preto narodil v maštali a stotožnil sa tak s chudobnými. Dostávame s ním druhé veľké prikázanie: miluj svojho blížneho.
Prvým dôvodom, prečo máme milovať blížneho, je, že sme sa narodili v tom istom ľudstve ako náš Pán a musíme ho pomôcť spasiť.
Po druhé, že aj on trpel a bol ukrižovaný. My trpíme tiež, veď i Pán povedal, že
„ vo svete máte súženie“ (Jn 16,33).
Máme svoje kríže a nesieme ich pre neho a spolu s ním. Vždy si pritom spomenieme na to, čo pre nás urobil. Nakoniec vstal z mŕtvych. Vo Svätom písme sa hovorí, že náš milovaný Pán sa radoval z toho, čo príde, a to mu pomohlo, aby vydržal kríž. Znamená to, že v hocakej skúške, ktorú máme, mala by byť ukrytá i radosť. Veď máme istotu vzkriesenia. Aj keď nám Boh posiela určité skúšky, keď nesieme jeho kríž, môžeme si byť celkom istí jeho korunou.

Fulton Sheen: myšlienky na každý deň (Dobrá Kniha zostavil Henry Dieterich)