Prečo musím?

V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s otázkami typu: „Prečo vlastne musím chodiť do kostola? Veď Boh je všade a ja sa s ním môžem stretnúť aj doma či v prírode!“
Prečo musím chodiť na spoveď? Veď stačí len oľutovať a Boh mi odpustí!“
Iste, každý človek má právo na svoj názor, ale tieto a podobné otázky majú pôvod v nepochopení prežívania viery a v pomýlenom vzťahu k Bohu, ktorého takto zmýšľajúci „katolík“ vidí ako len „zborník príkazov a zákazov“, a nie ako milujúceho Otca.
Boh dal človekovi Dekalóg, desať prikázaní, ale nie preto, aby nás obmedzoval, oberal o možnosť slobodne sa rozhodnúť. Veď ani v jednom z prikázaní nie je slovo musíš! Boh je Láska a láska je aj rešpektovanie osobnej slobody milovanej osoby. Boh človeka miluje, a teda ho aj rešpektuje, dáva mu možnosť vybrať si a ísť vlastnou cestou. Boh nám len naznačuje, ktorá cesta je správna, ako si neublížiť a žiť v pokoji a v pravom šťastí.
A tak podstatou viery a osobného vzťahu k Bohu je vybudovanie skutočne úprimného a osobného vzťahu ja a Boh. Náš Boh nie je Bohom strachu, Bohom príkazov a zákazov, náš Boh je Bohom lásky, milujúcim Otcom, s ktorým by sme sa mali vedieť úprimne rozprávať, odovzdať mu svoje bolesti a ťažkosti s vedomím, že nás posilňuje a dvíha, keď padáme, že sprevádza všetky naše kroky. On na nás čaká, nenúti nás, nevyhráža sa.
Keď zomrie dobrý a obetavý človek, ľudia neraz povedia: „Toho musel mať každý rád, mal veľmi dobré srdce...“ slovo „musel“ tu pramení z vnútornej podstaty a nie z vonkajšieho tlaku. Tak nejako by to malo byť aj v našom vzťahu k Bohu, a slovo „musím“ by sme si v tomto vzťahu mali nahradiť slovom „chcem“.
Chcem, pretože viem, že Boh je pri mne, že ho potrebujem, že život s ním je oveľa radostnejší a plnší, veď on mu dáva zmysel a cieľ.
Keď si teda človek „otvorí oči“, zistí, že tie príkazy a „povinnosti“ to sú vlastne základné postoje človeka k Bohu a k človeku, učia nás správne žiť a vychádzať s blížnymi.
Nemecký básnik Hermann Hesse hovorí: „Životu dáva zmysel iba láska“, a tak aj správne prežívaný vzťah človeka k Bohu, vzťah ja a Boh máme napĺňať láskou, dôverou a úprimnosťou.

Andrej Fordinál

Zdroj: časopis Blumentál. 2/2000

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 08.05.2012 - 21:46
  • 07.05.2012 - 12:55
    Aj farebný, aj rozmazaný, aj mrežovaný..., taký je svet cez okno. Môže mať teda veľa podôb, a...
  • 03.05.2012 - 07:19
    Konečne je ráno pred šiestou dosť svetla a dá sa fotiť. Suť, (to je ten kopec vpravo), sa už...
  • 02.05.2012 - 13:53
    Niekedy dávno som nedbal na prežehnanie ako na niečo skutočne podstatné. Dokonca som si myslel, že...
  • 02.05.2012 - 09:33
    powered by Fotopedia Na Slovensku prebieha už nejaký čas petícia za voľnú nedeľu. Podporiť ju...
  • 30.04.2012 - 06:54
    Sú hradby, ktoré treba obnovovať a sú hradby, ktoré treba rúcať. Tie prvé sú postavené zo skál,
  • 29.04.2012 - 12:21
    Článok je opisom vlastnej spirituálnej skúsenosti s objatím mojej duše Božím svetlom. Vychádza z...
  • 26.04.2012 - 06:38
    Niekto potrebuje k životu pevnú zem pod nohami. Niekomu stačí držať sa nad vodou. Sme takí,...
  • 25.04.2012 - 07:09
    Krása, prázdnota, úspech, bolesť. Kvety, listy, plody, ostne. Človek a príroda. Rovnaký príbeh,...
  • 23.04.2012 - 06:49
    Každé mesto má svoju históriu, svoju atmosféru, svoje stavby. Každý človek má svoje rozmýšľanie,...