Každý človek pozná túžbu milovať a byť milovaný. A v tejto túžbe poznáme naplnenie i sklamanie. Nikdy nás žiadny človek nebude milovať tak, že navždy naplní našu túžbu.
Hlboké poznanie lásky vzbudzuje túžbu po zintenzívnení. Cieľom očarenia a sklamania v láske je byť láskou. Niekedy to môžeme zažiť. Vtedy sme plní lásky. Už nemilujeme jedného konkrétneho človeka, ale láska v nás prúdi ku všetkému stvorenému. V takých chvíľach tušíme, kam nás chce túžba viesť. Vtedy sme v láske, a napokon aj v Bohu, a rozumieme aj tomu, čo napísal Ján vo svojom liste: „Boh je láska a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“(1 Jn 4. 16) .
Ženy, ktoré sa zaľúbili do muža, mi opakovane rozprávajú, aké boli nešťastné, keď on ich lásku neopätoval. Túžili po jeho láske, no nedočkali sa naplnenia svojej túžby. Vtedy vždy zacitujem Exupéryho: „Už túžba po láske je láskou.“
Túžba, ktorú vzbudzuje muž v zaľúbenej žene, patrí žene. Nik jej ju nemôže vziať. V túžbe spoznáva seba v láske. Myšlienka na muža ju privádza do kontaktu
s láskou, ktorá je na dne jej duše. Keď túto lásku v sebe vedome prežíva, stane sa nezávislou od tohto konkrétneho muža. A ak muž lásku opätuje, môže byť za ňu vďačný a tešiť sa z nej. No aj keď na ňu nezareaguje, nemusí byť nešťastná. Zažila niečo, čo jej nik nemôže vziať. Spoznala v sebe túžbu po láske. A táto túžba ju priviedla na dno duše, k láske, ktorú jej nik nemôže vziať, je to jej vlastníctvo. Môže ju zobudiť niekto iný, ale nikto ju neutíši.

Anselm Grün – Hľadanie vnútornej rovnováhy