Opravovali sme schody do kostola.
Robili sme aj bezbariérový vstup.
Ten dnes patrí k bežnému komfortu života.
Každý človek chce (a má právo) dostať sa všade bez prekážok.
Takže sa nič mimoriadne nedeje.

Ale keď nad tým začneme rozmýšľať,
zistíme, že niečo „mimoriadne“ sa predsa deje.
Bezbariérový vstup sa totiž robí pomocou „bariéry“.
Tou „bariérou“ je dobré šalovanie (debnenie), základ úspešného výsledku.
Veď naliať betón len tak na voľnú plochu, by nebolo veľmi rozumné.
Výsledok by nestál za reč.
(Alebo by stál za veľa rečí o neschopnosti tých, čo tak urobili. :)

***

Tak sa zdá,
že keď ide o bezbariérový vstup do (akejkoľvek) budovy, vieme, že nám treba dodržiavať predpísané technologické postupy, normy o bezpečnosti...
A berieme to ako samozrejmosť, veď ide o naše telo.
To len keď ide o našu dušu,
akoby sme niekedy nič nevedeli a nepotrebovali dodržiavať.

Len, kam sa potom chceme dostať?