V Matúšovej redakcii evanjelia sa nachádza vyjadrenie „Vy ste svetlo sveta.“ (Mt 5,14). Je povzbudením, aby Ježišovi nasledovníci svietili vo svete svojím životom. V Corpus Ioanneum sa termín „byť svetlom“ vzťahuje jedine na Ježiša. Jedine On je skutočným svetlom, okrem neho „netreba svetlo lampy ani svetlo slnka“ (porov. Zjv 22,5) a v skutočnosti okrem neho iného svetla niet, On je to „pravé svetlo, ktoré prišlo na svet“ (porov. Jn 1,9) a „svieti vo tmách“ (porov. Jn 1,5). Jeho učeníci dostali „moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12), majú privilégium byť „synmi svetla“ (Jn 12,36).
Žiť ako „deti svetla“ (1Sol 5,5) nie je vždy jednoduché. Chcem sa spolu s Vami zamyslieť nad tým, čo všetko to obnáša a ako je možné takto žiť.
Prechod od tmy k svetlu
Rozdiely medzi svetlom a tmou sú nám jasné tak v doslovnom ako aj symbolickom jazyku. Preto sa nebudeme zaoberať ich rozlíšením, ale tým, ako možno prejsť zo života v tme (temnote) do života vo svetle.
Dobrý Boh, ktorý nás „miloval, keď sme boli ešte hriešnici“ (porov. Rim 5,8), nám dal smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista možnosť prejsť „zo smrti do života“ (1Jn 3,14), On nás „z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1Pt 2,9). Toto povolanie sme dostali celkom zadarmo z Lásky všemohúceho Boha. Boh nás vytrhol z moci tmy, a tak nás „preniesol do Kráľovstva svojho Syna, aby sme mali účasť na podiele svätých vo svetle“ (Kol 1,12n). Tento Jeho skutok je rozhodujúcou milosťou, ktorú sme dostali v krste, keď „nám zasvietil Kristus“ (porov. Ef 5,14). „Kedysi sme boli tmou, ale teraz sme svetlom v Pánovi“ (porov. Ef 5,8). Táto nová pozícia, toto nové postavenie určuje navždy líniu nášho správania. Máme „žiť ako deti svetla“ (Ef 5,8).
„Buď verný až do smrti...“ (Zjv 2,10)
Ježiš od nás žiada a očakáva vernosť a vytrvalosť vo všetkých životných postojoch. To isté platí aj o živote vo svetle. Je potrebné chodiť vo svetle, aby sme boli v spoločenstve s Bohom. Znakom „chodenia vo svetle“ je čistý život prežívaný v láske k bratom, kým zatajený a neodmietnutý hriech ponára do tmy. Vedomie a priznanie hriechu je rozhodujúcim pre prijatie do Božieho svetla a zotrvania v ňom. Ďalšou podmienkou vytrvania v živote a vo svetle je, aby si človek nenechal hriechom zatemniť vnútorné svetlo a stála bdelosť nad „lampou svojho tela“ (porov. Mt 6,22). Takisto treba „zhodiť skutky tmy a obliecť sa do výzbroje svetla“ (porov. Rim 13,12) a kráčať v tejto výzbroji, „aby nás Pánov deň neprekvapil“ (1Sol 5,4).
Ak sa usilujeme mať neporušené a živé spojenie s Bohom, jediným zdrojom života, môžeme povedať, že naozaj „chodíme vo svetle“ (1Jn 1,7). Je to krásny život plný „ovocia, ktoré ostáva“ (porov. Jn 15,16). Takýto život má zmysel a je v protiklade k životu bez Boha, ktorý je plný len „jalových skutkov tmy“ (Ef 5,11). Táto permanentná snaha o udržanie spoločenstva s Bohom je zároveň zárukou vytrvalosti, pretože každý, kto sa usiluje o stály život s Bohom, dostáva dar „vytrvalosti až do smrti“ (Zjv 2,10).
„... a dám ti veniec života“ (Zjv 2,10)
„Veniec života“ je prvým zo siedmych prísľubov pre tých, ktorí „vytrvajú do smrti“, zvíťazia“ a „počúvajú, čo Duch hovorí cirkvám.“ Všetky tieto prísľuby sa vzťahujú na večný život a dosvedčujú spasiteľnosť všetkých napomenutí nielen v Zjv 2-3, ale v celom Svätom písme.
Kto sa dal na cestu s Bohom, môže dúfať v obdivuhodnú premenu, ktorú Boh prisľúbil spravodlivým vo svojom Kráľovstve. V nebeskom Jeruzaleme budú vyvolení „hľadieť na Božiu tvár a na čele budú mať jeho meno“ (Zjv 22,4). Uchvacujúca vízia nového Jeruzalema ukazuje skutočné dedičstvo kresťanov. Myšlienka dokonalého vnútorného spoločenstva s Bohom ako vrchol spásy je podčiarknutá tým, že toto spoločenstvo lásky (nový Jeruzalem) je nazvané „Baránkovou manželkou“ (Zjv 21,9). Je to práve táto výnimočnosť intímneho vzťahu s Bohom, ktorá je opodstatneným dôvodom na to, aby v meste nebol chrám. Tí, ktorí „chodili vo svetle“ (1Jn 1,7) celkom patria Bohu, nosia na čele Jeho Meno. Víťazstvo svetla je zvýraznené vyjadrením „noci už nebude“ (Zjv 22,5). Táto scéna, ktorá uzatvára nielen knihu Zjavenia apoštola Jána, ale celé Sväté písmo, je pre nás, kresťanov, povzbudením na každodennej ceste do nebeskej vlasti, kde sa „tmy, ktoré neprijali svetlo“ (porov. Jn 1,5) pominú a pravé Svetlo, ktoré „prišlo na svet“ (Jn 1,9) a „stalo sa telom“ (Jn 1,14) „pritiahne všetko k sebe“ (Jn 12,32).
Vo svete, ktorý často kráča vo tmách je svetlo mnohokrát odmietané napriek tomu, že jedinou možnosťou ako ostať nažive je nasledovať ho. „Synovia svetla“ (Lk 16,8) sú odmietaní práve tak, ako „Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1,9). Napriek tomu, snaha o neustály „život vo svetle“ je kritériom života. Kto žije ako pravý syn svetla, stáva sa obrazom Boha, jeho milosťou sa stále viac pretvára na Božie dieťa, nosí v sebe jeho svetlo a vyžaruje ho do svojho okolia. Takto môže napĺňať poslanie, ktoré mu zveril Kristus, ktorý je jediným skutočným svetlom sveta.
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač