Raz som spolu s dvoma spolubratmi trávil čas v Etiópii. Šli sme do jednej dedinky malomocných. Žena menom Adjebush nám rozprávala, čo prežila. keď ochorela na malomocenstvo, manžel ju opustil. Jej štyria synovia boli na vojne. Jeden z nich zahynul a o ostatných troch nemala žiadne správy. Jej malá dcérka spala vedľa nej. Tak veľmi si želala, aby dcérka pochopila vieru. Adjebush už nemohla chodiť ani žobrať, keďže obe nohy jej amputovali. A potom vyslovila slová, ktoré sme od nej nečakali: „Plačem vnútri a niekedy aj navonok. Viem však, že Kristus je tu, vedľa mňa.“ a začala sa modliť a dobrorečiť podľa svojej koptskej ortodoxnej tradície. Sami seba sme sa pýtali, „Odkiaľ berie táto žena takú veľkú dôveru? Napokon sme pochopili, že ju čerpá z prameňov modlitby. Rozvinula v sebe vnútorný život, prenikla do života v hlbokom spoločenstve s Kristom. Adjebush vedela, že je utrpenie nepochádza od Boha. Vedela, že Boh nie je tvorcom jej nešťastia a ťažkých životných skúšok. S údivom sme si uvedomili, že často práve u tých najchudobnejších a najbezbrannejších vnímame jedinečné svetlo evanjelia.
Roger Schutz
zdroj: KN 2010
