Vrchy hlásajú oslavu chudoby. Treba totiž všetko nechať dolu, aby sa človek mohol vybrať do vrchov. Ak je pravda, že ten, „ktorý sa vyberá na cestu, tak trochu zomiera“, tým skôr je pravda, že „ísť do vrchov znamená zanechať všetko“. Odumrieť všetkému, predovšetkým bohatstvu, ktoré človek má.
Tomu, o čo sa človek trasie ako krahulec nad myšou. Treba roztrhať povrazy, ktoré ma spájajú s majetkom, so žiadostivosťou, s praktickým materializmom. Laná, ktoré zväzujú ako putá a ktoré omotávajú ako pavučina a ktoré pomaly
zo mňa robia otroka: domu, auta, psa, peňazí, poľa. A otrok hmoty je ochotný predať všetko, kupčí s Bohom a s ideálmi, len aby zachránil hmotu.
So zvrátenosťou farizeja strháva táto choroba vlastnenia také veľké hodnoty ako sú Boh, náboženstvo, viera, láska a priateľstvo.
Preto si blahoslavený, keď máš v plecniaku len smidku suchého chleba a jednu konzervu, lezieš na lane s kamarátom, keď máš potrhané stany a všetko zničené vetrom a lejakom, ale plný pohody a voľnosti vystupuješ na ľadovce Maladety popraskané ako švajčiarsky syr.

Roman Rogowski: Mystika vrchov

Zdroj KN 2010