Mnohí hovoria, že v každom z nás existuje priestor ticha a slobody. Tento priestor nemusíme pretvárať, už ho máme. Tu sme sami sebou a nezranení. Nepoznamenali ho naše chyby a slabosti, názory a odsúdenia ľudí, čo sa dali ovplyvniť svojimi očakávaniami voči nám. V tomto priestore si môžeme oddýchnuť, pretože v ňom prebýva sám Boh. Keď sa do tohto priestoru ponoríme, naše chyby nad nami nemajú nijakú moc, môžeme ich existenciu pripustiť práve preto, že je v nás táto zreteľná a nedotknutá skutočnosť. Kedykoľvek sa môžem do tohto priestoru ponoriť, ale nemôžem si ho vynútiť.
Ak sa však oddám meditácii alebo sa jednoducho „zabudnem“ – napríklad
pri pohľade na východ slnka – potom zakúšam túto jednotu a posvätnosť;
honba za dokonalosťou sa stratí; cítim len dobro. Veľa ľudí, viac ako si myslíme, pozná jednotu so svojím ja a s prírodou. Vyrovnať sa so životom je pre mňa hlboká duchovná skúsenosť. Biblia v Liste Hebrejom (4,3), hovorí o Božom pokoji, do ktorého vstúpil Kristus a do ktorého už môžeme vstúpiť aj my. Majster Eckhart hovorí o „duševnej iskričke“, Terézia Avilská o „najvnútornejšom priestore duševného hradu“, alebo si spomeňme na „vnútornú celu“ svätej Kataríny Sienskej. To sú príklady, ktoré nám pomôžu pochopiť to.
Tento poznatok môžeme nadobudnúť v určitom okamihu, no nemôžeme si ho trvale ponechať. Patrí k najhlbším duchovným momentom skutočného šťastia. Je to základ najhlbšej veselosti.
Anselm Grün: Malá kniha o šťastí (vyd. Dobrá kniha)
