Jn 19,25-27 Ježiš povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“
Sedembolestná: Vydrž, syn môj!
Katechétka vysvetľovala deťom štvrté zastavenie Krížovej cesty – Ježiš sa stretá so svojom matkou. Neodzneli tam žiadne slová, rozprávali sa iba očami.
Pýtala sa detí: „Čo asi povedala matka synovi?“
Trieda prezentovala rôzne názory. Podľa jednej žiačky Mária asi povedala:
„To je nespravodlivé!“ iný žiak si myslel, že Mária sa pýtala: „Bože, prečo sa to stalo práve jemu, veď bol taký dobrý?“ a jedno dievčatko povedalo: „Možno Mária očami hovorila: Vydrž, syn môj!“
Každý potrebuje občas počuť slová: vydrž, dokážeš to, neboj sa, dá sa to, pokračuj, nevzdávaj sa. Ide o slová povzbudenia, potrebné v ťažkej situácii. Dokážeme sa nimi zjednotiť s tým, kto trpí, ale aj podporiť ho vo vernosti a vytrvalosti v dobrom. Tento názor dovoľuje vidieť Sedembolestnú nielen ako solidárnu, lamentujúcu, ale aj ako povzbudzujúcu a motivujúcu.
Rozjímanie nad Máriou Bolestnou nám nedovoľuje vidieť ju iba ako zničenú, ale aj ako ženu plnú dôvery v Božiu prozreteľnosť. Po latinsky sa sviatok Bolestnej nazýva Maria desolata – v dezolátnom stave. Ale to, čo máme vidieť pod povrchom udalostí, je skutočnosť, že Mária nebola bolesťou, zlom, smútkom a osamelosťou premožená. Nezúfala si, ani nezlyhala v tom, čo ju postihlo, ale si v tom všetkom zachovala dôveru v Boha a lásku k nemu. Jej postoj vyjadruje príklon k životu napriek zlobe, ktorá na ňu vtedy doliehala.
Aj dnes okolo seba pozorujeme príbehy, v ktorých sila života a lásky je silnejšia ako choroba, zloba i sebectvo.
Lekár povedal, že nikdy nebude chodiť. Ale mama mala veľkú dôveru: „Ty budeš chodiť. Ty to dokážeš!“ Dievčatko sa volalo Wilma Rudolphová, narodila sa nedonosená a nikto nedúfal, že to prežije. Ako štvorročná zostala po ťažkej chorobe chromá na ľavú nohu. Dostala detskú obrnu – vírusové ochorenie centrálneho nervového systému. Potom musela nosiť barly a až ako deväťročná ich odložila a učila sa chodiť bez nich. Keď mala dvanásť rokov, skúšala hrať v basketbalovom družstve a každý deň trénovala s kamarátkou a dvoma chlapcami. O rok sa stala členkou družstva. Pri hre ju pozoroval tréner a povedal jej, že on by ju rád trénoval ako bežkyňu.
V štrnástich rokoch, dievča, ktoré pôvodne nemalo chodiť, predbehlo najrýchlejších šprintérov v Amerike. V roku 1956 sa stala členkou olympijského tímu a v roku 1960 na olympijských hrách v Ríme vyhrala tri zlaté medaily, čo sa žiadnej žene pred ňou nepodarilo. Takže dievčinu, ktorá nikdy nemala chodiť, nakoniec celý svet poznal pod menom „Čierna gazela“.
Skutočnými hviezdami sa nestávajú tí, ktorí sú nadpriemerne talentovaní, ale tí, ktorí sú nadpriemerne vytrvalí. Ježiš je tou silou, ktorá pomáha stať sa nadpriemerne vytrvalými v dobrom. V duchu sa modlime: Oroduj za nás, Matka Sedembolestná, aby sme v utrpeniach nezlyhali a nestratili dôveru v Božiu náklonnosť a Prozreteľnosť!
Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)
