So všetkými, ale najmä s menej schopnými máme byť pri rozprávaní zdržanliví, no pri počúvaní trpezliví. Pozorne ich počúvajme dovtedy, kým sa im nepodarí vyjadriť všetko, čo majú na srdci.
Často je liekom aj na nevyliečiteľnú chorobu, keď chorý môže trpké náreky svojej duše zveriť dôveryhodnému človekovi. Často sa stáva aj to, že človek v sebe dusí jed, a keď sa vyrozpráva, upokojí sa, a má pocit, že sa uzdravil.
Ak sa lekár nechce dopustiť omylu, mal by vypočuť chorého; veď ten vie lepšie, čo ho trápi a čo pociťuje ako veľkú bolesť. A hoci lekár nevylieči chorého samým počúvaním, určite mu tým znášanie choroby aspoň uľahčí a sám môže byť z toho šťastný. Lekár, ktorý by však nechcel pomáhať takýmto ľahkým spôsobom, bol by bezcitným lekárom.
Keď sa chorý môže aj posťažovať a podeliť o to, čo ho ťaží, s niekým, kto ho vypočuje, nemyslí už len na svoju bolesť a má pocit, že sa umenšila. Najdôležitejšie je však to, aby utrápený človek našiel uši ochotné počúvať, ale aj priateľské srdce, v ktorom sa zrodí slovo pochopenia, schopné zmeniť aj pocit bolesti.
Poznať chorobu je základom liečby. Ľahšie spoznáš príznaky choroby tela, ako duše keby ich chorý aj nepovedal. Lekár však nepodá lieky vhodné pre telo, ani predstavený nepovzbudí dušu, ak obaja trpezlivo nevypočujú chorého.

Iskry svätého Ignáca – myšlienky na každý deň (vyd. dobrá kniha)