Musíme sa učiť dívať sa Božími očami, aby sme sa hlúpo nepýtali:
„Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (porov. Jn 1, 46). Z ľudského hľadiska je nám totiž bytostne nepríjemné všetko, čo nejako súvisí so slabosťou, obzvlášť, ak to má podobu neúspechu, choroby, poníženia. Už len preto, že tento svet fandí zdravým, mladým, nadaným, úspešným, silným, bohatým a vplyvným. To sú tí, ktorí „ niečo znamenajú“. O nich sa píše v časopisoch, dávajú sa nám za vzor.
Naproti tomu ľudia obyčajní, chudobní, slabí, chorí, nieto ešte postihnutí alebo starí, sú na rebríčku spoločenskej hierarchie niekde úplne dolu. Z hľadiska masovokomunikačných prostriedkov nehrajú vlastne žiadnu rolu, a tak sa o nich veľa nerozpráva. Nemajú vplyv, nemajú peniaze, nemajú kontakty. Možno sú príliš obyčajní.
Ale Boh odjakživa s obľubou koná svoje neobyčajné dielo práve uprostred obyčajných ľudí, a dokonca práve prostredníctvom nich. Apoštol sa nad tým pobavene usmieva: „Pozrite, koho si Boh povoláva...“ (porov. 1 Kor 1, 26).

Vojtĕch Kodet – Učeníctvo