„Predstavme si početnú rodinu, v ktorej je prvorodený syn, ktorý obdivuje a nadovšetko miluje svojho otca. K jeho narodeninám mu chce venovať vzácny dar. Skôr však, než mu ho odovzdá, požiada nenápadne svojich bratov a sestry, aby sa na dar podpísali. Tento dar sa teda dostáva do otcových rúk ako znak lásky všetkých jeho detí bez rozdielov, aj keď v skutočnosti jeho cenu zaplatil len jeden z nich.
Toto sa odohráva v eucharistickej obete. Ježiš nekonečne obdivuje a miluje nebeského Otca. Chce mu každý deň až do skončenia sveta venovať dar, najcennejší dar, aký si možno predstaviť, dar svojho vlastného života. Vo svätej omši pozýva všetkých svojich ‚bratov‛, aby k daru pripojili svoj podpis, takže prichádza k Bohu Otcovi ako dar
od všetkých jeho detí bez rozdielu, hoci len jeden zaplatil jeho cenu. A akú cenu!
Naším podpisom je tých niekoľko kvapiek vody, ktoré sú primiešané do vína v kalichu. Augustín vysvetľuje, že naším podpisom je predovšetkým to „amen“, ktoré veriaci vyslovujú vo chvíli prijímania: «Na to, čím ste, odpovedáte: ‚Amen‛, a touto odpoveďou to podpisujete. Povedia ti: ‚Telo Kristovo‛, a ty odpovedáš ‚Amen‛. Buď údom Kristovho tela, aby si bol pravdivý vo svojom ‚Amen‛... Buďte tým, čo vidíte, a prijmite to, čím ste» (Augustín: Sermo 272).“

z kázne pátra Cantalamessa
Tretia pôstna kázeň: Sv. Ambróz a viera v Eucharistiu