/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Keby sme mohli jediným pohľadom obsiahnuť súhrn vecí, nenašli by sme nikde nič náhodné. Nič sa nedeje bez nejakého dôvodu. Tomu však odporuje tvrdenie, že svet vznikol náhodou. Je to presne to isté, ako tvrdenie, že nebol učinený a usporiadaný nikým a ničím. Aby sa teda mohol úžasný mechanizmus sveta vysvetliť náhodou, žiada si to omnoho väčšiu vieru, než je viera veriaceho človeka.
Zatrasme v nejakom sáčku desiatku písmen a, l, i, v, a, s, r, t, a, B a hneď ich len tak náhodne vysypme. Je len veľmi malá nádej, že sa zoradia v takom usporiadaní, aby tvorili slovo Bratislava. Ak túto hru skomplikujete pripojením slova „mesto“, počet kombinácií ešte stúpne a nádej na dosiahnutie žiadaného výsledku ešte klesne. Čo by sa však stalo, keby ste chceli hodiť do vreca všetky písmená veľkého slovníka? A pokiaľ sa jedná o miliardy miliárd molekúl, z ktorých je zložený svet, kedy sa vyskytne taká harmonická kombinácia, ktorú vidíme v každom kvete prírody, v každom ľudskom tele atď.?
Zaiste treba pripustiť, že striedaním kombinácií možno dôjsť práve k tej, ktorá sa uskutočnila. Ako ale vysvetliť, že práve táto kombinácia, raz dosiahnutá, sa bez ustania opakuje, poslušná nemenných zákonov a stálej postupnosti, keď svet je neustály pohyb? Náhoda predpokladá už bytostný poriadok (napr. priestorovo-časový), lenže nie je tým už sama bytostným poriadkom?
Ako ďalej vysvetliť, že náhoda, ktorá poskytuje nevyhnutne nepretržitý rad kombinácií, naraz preruší tento rad v okamihu, kedy sa ukázala terajšia kombinácia? Alebo: prečo sa zastavila u tejto kombinácie skôr než u inej? To činí náhodu veľmi inteligentnou a dáva jej konieckoncov základnú Božiu vlastnosť; v tom prípade ju možno nazývať Bohom. Alebo pripustiť, že okrem toho, čo podlieha nespočetným kombináciám náhody, je inteligencia, ktorá zvolila jednu kombináciu a pri tej sa zastavila.
Po mnohých neplodných pokusoch sa zastavujeme u kombinácie „Bratislava“ vo chvíli, akonáhle sa konečne vyskytla; to preto, že okrem sáčku je ešte inteligencia, ktorá zvolila poriadok týchto písmen a očakávala ho. A podobne platí aj pre svet: je treba okrem vecí podrobených náhode aj inteligenciu, ktorá by vyberala, volila. Nejaká vyššia bytosť teda riadi svet.
Tak hovorí entomológ Fabre, Fénelon, Proudhon, Montesquieu. Okrem toho, keby orgány boli výsledkom náhody, znamenalo by to, že orgán nie je plánovaný pre určitú funkciu. V takom prípade, ak sa zmení či odstráni, mala by zaniknúť aj funkcia. Organizmus tu však robí všetko preto, aby sa funkcia nejako obnovila. Príroda má teda funkciu za cieľ a slúži si orgánmi ako prostriedkami k dosiahnutiu cieľa. A toto všetko vyžaduje rozumnosť.
Podľa darwinizmu nové orgány vznikajú náhodne najskôr nepatrnými zárodkami, k nim v slede pokolení pristupujú vždy nové nepatrné časti. V praxi však orgány majú úžitok len ako celok.
Ak zostáva na základe prirodzeného výberu v prírode to, čo má v sebe schopnosť pretrvať, samotný výber nemôže túto schopnosť dávať. Ak dáva výber prednosť bytostiam schopnejším k životu, nie je to výber, čo ich činí schopnejšími, ale ich také už predpokladá. Prirodzený výber môže teda vysvetliť nanajvýš zväčšenie už existujúceho orgánu, nie však vznik celkom nového. Náhoda môže vysvetliť maličkosti (napr. prečo vznikla ružová ruža, nie červená), ale nevysvetľuje existenciu vecí, ich pravidelnosť, najhlbšie príčiny ich existencie. Prievan mi náhodou neustelie posteľ, z rozhodených písmen nevznikne náhodou kniha a pod.
Naraz sa stáva, že čo teraz náhoda spôsobí, za chvíľu zničí. Môže niečo vysvetliť len v spojitosti s dedičnosťou, to je však zákonný pochod, zatiaľ čo náhoda je dianie nezákonné a spôsobuje obyčajne len neporiadok. Účelnosť neplynie z hromadenia náhodných zmien, pretože náhoda nevysvetlí stále uprednostňovanie účelného. Aj pri prispôsobovaní sa meniacim životným podmienkam je neporovnateľne viac možností zlého než dobrého.
Ako napr. vysvetliť bez zámerného plánu a teda bez účelnosti poriadok, koordináciu prvkov a fungovanie základného genetického materiálu, akým je kyselina deoxirybonukleová, známa pod skratkou DNA, ktorá nielenže obsahuje presný program prenášania dedičných vlastností, ale aj riadi celý vývoj organizmu. A ako vysvetliť bez finalizmu postupné objavovanie sa stále dokonalejších organizmov až po človeka? Náhoda nemôže byť predsa tak vynaliezavá, veď nepozná pokrok. Zámernosť a teda finalizmus vo vývojových procesoch sa javí ešte jasnejšie, pokiaľ uvážime, ako sú dokonale vyriešené v prírode rôzne problémy chémie, fyziky, geometrie, inžinierstva, stratégie a mnohé ďalšie problémy, ktoré predpokladajú vyhodnotenie a výber primeraných prostriedkov k dosiahnutiu určitého cieľa. Za prírodou musí teda stáť rozumný riadiaci princíp. Potvrdzuje to i kybernetika: všetky technické diela sú výsledkom riadiacej činnosti ľudského ducha. I vývoj živých bytostí je riadeným procesom, vyžadujúcim riadiaci princíp: myseľ.
A vysvetľovať vyšší vývoj dialektickými skokmi? Veď to je práve to, čo musí byť vysvetlené! Dialektický skok je nedokázané tvrdenie. Samotné materiálne sily, pôsobiace bez plánu, sa navyše vzájomne oslabujú.
- blog používateľa Igor Barták
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač