Pre náboženský život ľudí zohrávajú symboly v liturgii dôležitú úlohu. Svetlo, oheň a svieca ako symboly nielen veľkonočnej vigílie poukazujú na svoju dôležitosť. Svieca ukazuje na teplo, svetlo a stavia sa od prvých počiatkov kresťanstva medzi hlavné prvky. Odjakživa na východe bolo toto zažatie svetla náboženským obradom. Dostalo pomenovanie „lucernarium“. Skutky apoštolské tiež spomínajú podobné udalosti týkajúce sa zhromaždenia a svetla v domoch. Kristus sa takto stáva odbleskom svojho Otca, ktorého lesk žiari na celý svet. Túto symboliku sprevádza aj motív obety. Vosk sa predstavuje pri tomto motíve ako obeta pre samotné svetlo. Tak vytvára tzv. „eucharistiu lucernaris“. Obeta Krista prinesená na Kalvárii prináša takouto formou topenia vosku v kahanci krásny symbolický rozmer. Kresťanský autor Prudentius spomína vo svojich dielach viacero sviec, ba dokonca lámp. Ako hviezdy svojím svetlom ožarujú nebo, tak lampy pri lucernáriu osvecujú celý chrám. Tento básnik žijúci koncom štvrtého storočia po Kristovi zložil viacero diel medzi nimi aj hymnu k lucernáriu. Vyzdvihuje žiaru svetiel označujúc ich za to najcennejšie čo Boh dal zemi. Cez ňu možno uzrieť všetko pochádzajúce od Tvorcu. Kedysi mali veriaci v úcte veľkonočnú posvätenú sviecu. Preto si ako sväteniny brávali domov jej čiastočky. Potvrdzuje to aj biskup Ennodius približne zo 6. storočia. V jeho chválospeve na paškál upozorňuje na vlastnosti požehnanej sviece. Ľud má ochraňovať proti búrkam, víchriciam a rôznym nešťastiam. V niektorých krajinách sa tento zvyk uchováva dodnes. U nás nám túto tradíciu ozrejmuje a pripomína hromničná svieca. Svetlo sviec, osvetlené kahance mali a majú silný význam pri udeľovaní sviatostí.
Oheň všeobecne „hrá veľkú úlohu v živote človeka blízkeho prírode, ako živel rozjasňujúci, zahrievajúci a očisťujúci.“ Alegorické chápanie však v liturgických úkonoch nachádzalo a nachádza celý rád významov. Skutočnosť, že požehnaním ohňa celý obrad Veľkonočnej vigílie začínal a aj to, že dnes začína mimo kostol, je možné chápať ako symbol Božieho hrobu. Kristus bol totiž pochovaný za hradbami Jeruzalema, teda mimo sväté mesto – kresťanský symbol chrámu.
Veľkonočná svieca je hlavným liturgickým symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Jej názov, paškál, je poslovenčená forma latinského cereus paschalis. V priebehu vývoja liturgických obradov bola táto svieca požehnávaná v rôznych častiach veľkonočnej vigílie. Pred reformou Pia XII sa tak robilo počas veľkonočného chválospevu Exultet, naproti tomu dnes je tento prvok umiestnený už na začiatok obradu, hneď po požehnaní ohňa.
Paškál je predovšetkým pri samotnom slávení veľkonočnej vigílie symbolom nielen osláveného Kristovho tela, ale môže byť tiež pripodobnený ohnivému stĺpu zo starozákonného Exodu (Ex 13,21). To je zjavné predovšetkým na priebehu slávenie liturgie svetla v dnešnom liturgickom usporiadaní. To, že vchádzame do chrámu v sprievode za pravým svetlom – ohnivým stĺpom – symbolizuje vyvedenie a ochranu Božieho ľudu pri úteku z Egypta, kadidlo nesené pred paškálom zas symbolizuje dymiaci stĺp, ktorý Izrael sprevádzal cez deň. Ako sa vtedy nechal Židovský národ vyviesť Bohom z otroctva do slobody, tak sa kresťania nechávajú vyviesť Kristom z otroctva hriechu a smrti k večnému životu, k slobode Božích detí a paškál je teda predovšetkým obrazom vzkrieseného Krista „pravého svetla, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1,9). Tento prvok je v liturgii umocnený práve tým, že sa obrad koná (podobne ako to bolo v prvotných časom Cirkvi) keď začína noc a že v sprievode do kostola ide diakon s rozožatou veľkonočnou sviecou ako prvý nasledovaný celým zhromaždením veriacich. Sprievod za paškálom je pôsobivý a silne symbolický. Dalo by sa na to aplikovať slová Krista: „Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Vo svetle sviece žiari jas Zmŕtvychvstalého, preto aklamácia „Kristus, svetlo sveta“. Ľud zdraví sviecu ako Krista, podobne ako keď Kristus hovorí v evanjeliu. Tu hovorí obrazom svetla. Prvotní kresťania videli v každom svetle pri liturgii predovšetkým to svetlo, ktorým na počiatku Boh zrušil chaos. Každé svetlo vnímali ako zažiarenie pravého svetla, ktoré človeka osvetľuje – tj. Krista. Zapálenie svetla je tak pre kresťanov zároveň prosebnou modlitbou o Božiu ochranu a príchod Krista; jemu patrí jasavé zvolanie.
Dnes majú veriaci v rukách vlastné sviece, ktoré si po druhom zvolaní „Kristus svetlo sveta“ a nasledujúcej odpovede od paškálu zapália. Môžeme v tom vidieť, že práve kresťania sú synovia svetla, ktoré vychádza od Krista a zároveň to, že i oni budú rovnako ako Kristus raz vzkriesení z mŕtvych. Keď sa od veľkonočnej sviece rozleje svetlo pomocou sviec veriacich po celom kostole, znamená to, že z Krista – prameňa spásy, sa rozlialo svetlo evanjelia a milosť spásy po celom svete, a to jeho zmŕtvychvstaním, na ktorom má účasť každý pokrstený.
Letopočet, ktorý je na paškále uvedený pripomína všetkým, ktorí naň pozerajú, čas, ktorý uplynul od začiatku dejín spásy. Grécke písmená Alfa a Omega poukazujú na božskú prirodzenosť Krista, ktorého existencia prekračuje čas od počiatku až na veky vekov a vyzdvihuje ho ako Pána dejín. Kríž, ktorý je na paškály vyrytý nám pripomína Kristovu ľudskú prirodzenosť a jeho smrť pre našu záchranu. Včelí vosk sviece naznačuje ľudskú prirodzenosť Krista Pána, kdežto svetlo zas poukazuje k Jeho Božskej prirodzenosti. Keď sa vosk pri horení ničí a stravuje, symbolizuje to Kristovo obetované človečenstvo.
V Ríme okolo roku 700 poznamenávali na veľkonočnú sviecu taktiež pohyblivé sviatky bežného roku, pontifikát pápeža, dobu panovania vládcu, atď.
O význame veľkonočnej sviece hovorí taktiež oslavný chválospev Exultet.
Veľkonočný chválospev dostal názov podľa prvých slov: Exultet iam Angelica turba caelorum.“ (Zaplesaj nebeský chór anjelov). Ide o veľkonočný jasavý chválospev oslavujúci veľkonočné tajomstvá, ktoré má svoje miesto v Božom pláne spásy. Exultet siaha až do staroveku, je to vlastne „lucernárium“, slávnostné zapálenie svetla, jeho pozdrav a chvála, ktorý sa v rímskej liturgii zachoval len na tomto mieste. Základom je starokresťanský rituál každodenného večerného zapaľovania a vítania svetla. Dnešná podoba rímskeho textu vznikla približne začiatkom 7. storočia a je považovaná za majstrovské dielo antickej umeleckej prózy, užívajúce bohaté prostriedky rétoriky k zvestovaniu veľkonočného tajomstva. Pôvodcom tohto spevu je neznámy autor, ktorý čerpal z myšlienok cirkevných otcov, hlavne od sv. Ambróza a sv. Augustína, ale tiež siahal aj k starším textom. Ustálený text je známy vďaka sakramentáru z Bobbia zo 7. storočia. V 11. a 12. storočí vznikol v južnom Taliansku zvyk spievať Exultet z pergamenového zvitku. Ten bol vybavený ilustráciami, ktoré mali možnosť behom spevu pozorovať veriaci, a ktoré názorne na vyobrazeniach ukazovali o čom práve diakon spieva. Tento zvyk vydržal približne do 15. storočia.
Veľkonočný chválospev sa dá okrem úvodu rozdeliť do troch častí. V úvode diakon, ktorému patrí tento chválospev spievať, nadšenými a radostnými slovami nabáda anjelov, zem a Cirkev k radosti z Kristovho víťazstva. Prechádza potom do formy prefácie, v ktorej ospevuje noc vykúpenia a to ako v Starom, tak aj v Novom zákone. V chválospeve je Kristus predstavený ako pravý Baránok, ktorého krv zachránila duše pokrstených, rovnako ako zachránila krv baránka Izraelský ľud, a oslavuje paschálnu noc, vyvedenie Izraelského ľudu z otroctva Egypta. Druhá časť oslavuje vzkrieseného Krista, ktorý tým, že vstal z hrobu zlomil putá smrti a oslobodil pokrstených z moci hriechu. Diakon spevom tejto časti oslavuje šťastnú vinu Adama, ktorá bola príčinou príchodu vznešeného Vykupiteľa. Vzkriesenie je tu opísané ako dovŕšenie vykúpenia, ktorým sa v tejto noci zaháňajú hriechy a vracia nevinnosť a radosť. V poslednej časti sa text venuje ospevovaniu veľkonočnej sviece, ktorá prestavuje neviditeľného Krista. V chválospeve sa vyslovuje prosba, aby ho Boh prijal ako formu večernej obety Cirkvi, pretože v podobe veľkonočnej sviece bol obetovaný Kristus, vládca sveta, ktorý sa vrátil z ríše zosnulých.
Počas tohto oslavného spevu sa vo vigílii slávenej podľa misálu Pia V. konalo samotné požehnanie a zapaľovanie veľkonočnej sviece.
Exultet síce uzatvára prvú časť veľkonočnej vigílie, ale zároveň uvádza veriacich do vnútra Kristovho veľkonočného tajomstva. Je radostnou zvesťou o Kristovom víťazstve nad smrťou. Vo svetle veľkonočnej sviece budú kresťania ďalej naslúchať dejinám spásy v liturgii slova, v jej svetle sa katechumeni zrodia k novému života a Cirkev sa v jej svetle bude zhromažďovať okolo oltára. Vo svetle Kristovej milosti sa život kresťanov stáva jediným veľkolepým chválospevom o Bohu.
- blog používateľa Martin Kováč
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač