boli sme liezť. nebolo to prvýkrát a uz sme celkom zohratí. občas postraší nejaký kameň, čo presviští kolo hlavy, občas víťazia skúsenosti nad skalou a občas strach nad schopnosťami.
a práve nad tým sme sa zamýšľali. k tomu spoločnému uvažovaniu som pridal ešte pár slov...
lezieš lepšie ako ja. máš silnejšie ruky a dobrú techniku. aj keď mám možno trošku viac skúseností a lepšiu teoretickú prípravu priznávam, že keď som ťa videl prvýkrát na skale, normálne som sa zahanbil...
minule sme sa rozhodli naťahať jednu trasu, ktorú obaja poznáme. šli sme ruský expedičným štýlom. keď som na teba zospodu pozeral, v akej pohode si vyliezol potiaľ, kde bolo zaistené lano, vravím si: "super, za pár chvíľ sme hore". zrazu akoby uťal... zasekol si sa a ďalej nešlo... snáď pol hodinu sme po sebe kričali "nezvládnem to" a "máš na to" vo všetkých možných obmenách. keby nás niekto počul, tak si pomyslí, že dvaja tvrdohlaví magistri sa ponúkajú ako žobráci chudobou. silou-mocou som ťa chcel presvedčiť, že to zvládneš a ty si mal strachu aj do zásoby. "pôjdem asi dolu" a "to dáš" sa nieslo snáď celou dolinou. "poď radšej ty" sa striedalo s takmer zúfalým "makaj, bojuj!" keď vo mne túžba dokázať ti, že "to dáš" prestala byť podporovaná tvrdohlavosťou a pomaly dochádzala aj trpezlivosť, akosi sme sa zhodli, že to skúsiš ešte raz... a ty si tie tri metre vyliezol a poctivo zaistil... celý ďalší týždeň boli naše debaty o tom, ako veľa spraví psychika, ako je potrebné veriť, že to dokážeš a veriť, že aj keď padneš, tak do lana...
a nie je to len o lezení... ako veľa robí psychika v bežnom živote! ako veľa záleží od toho, či chceme "liezť" a snáď kus riskovať pri prekonávaní seba, alebo sa len prizerať zo spodu; ako veľmi potrebné je vo viere v Boha prekonávať vlastný strach a siahnuť na dno svojich síl, aby sme sa priblížili k Bohu...
teraz už vieš, že to zvládneš. verím, že tomu aj veríš. a verím, že nám to obom pomohlo posunúť sa k Bohu , ktorý istí všetky naše pády... nabudúce ťa hore pošlem prvého ;-)