Mnohým sa to dnes tak môže javiť. Kresťania často zrádzajú hodnoty, ktoré navonok deklarujú alebo by teoreticky mali za nimi dostatočne zásadovo stáť – keď sa teda ku kresťanstvu hlásia. Niekedy je to zo strachu, inokedy z podľahnutia túžbe sledovať len svoj prospech. Nechcem hovoriť o odvahe kresťanov všeobecne, ale v súvislosti s prácou. Ak svojou činnosťou v práci škodím druhým, prípadne aj sebe potom by som s tým mal niečo robiť. A to aj v prípade, že to odo mňa vyžaduje šéf. Ako to bolo u ranných kresťanov? Vedeli sa odvážne postaviť proti zlu aj v súvislosti s ich prácou, i keď to pre nich prinášalo neraz nie príjemné konzekvencie?

Aj dnes sa našťastie vyskytujú takéto príbehy. Sú známe prípady lekárov, ktorí odmietajú vykonávať potraty. Niektorí vedeli, že tak prídu o miesto a predsa neustúpili.
Sú ľudia, ktorí dokážu odmietnuť prácu v nedeľu aj keď to zamestnávateľ vyžaduje. Tým svedčia oveľa viac o svojich kresťanských hodnotách a o tom čo by malo byť v živote dôležité (Boh a ľudská duša, viac než naše brucho), ako všetci tí čo o tom len rozprávajú.
Nájdu sa i ľudia, ktorí sa postavia napríklad proti kradnutiu „obyčajného“ softwaru, resp. nelegálnemu nahrávaniu programov na počítače za čo má firma utŕžiť platbu. Stalo sa, že ich vyhodili. Pre niekoho možno hlúposť, ale Biblia nás učí, že máme dodržiavať aj svetské zákony, pokiaľ nie sú proti Božím zákonom.

A takto by sa dalo pokračovať.
Čo k téme hovorí Jacek Salij, ktorého kniha Sex, láska, morálka z vydavateľstva LÚČ ma inšpirovala k napísaniu tohto článku? Na úvod zopár pekných myšlienok z jeho diela:

V určitom skutku sa zlo zviditeľňuje, ale spravidla je zlo zasievané do vnútra človeka cez určité konanie a tolerovanie určitých javov a sklonov oveľa skôr.

Každý snáď uzná, že byť pánom seba samého je vznešený ideál. Keď však od človeka vyžaduje sebaovládanie, istú námahu, zriekanie sa niečoho, mnohí sa búria.

Problém je, že my ako ľudia nielenže dokážeme konať proti svojmu svedomiu, ale dokážeme aj viac – hlas svedomia vieme v sebe zahlušiť, dokonca ho prekrúcať.

Častokrát sa aj diskusie vedú skôr s tým zámerom, ospravedlniť svoje konanie a nie so zámerom hľadania pravdy a toho čo je správne.

Problém dnešnej doby je, že už malé deti sa dozvedajú, že celý zmysel práce je, či prináša zisk. Nehovoríme deťom o tom, že práca má mať význam v zarobení si na obživu, a že práca je aj našou službou iným. Nevystríhame deti pred neužitočnou prácou, ani pred takou „prácou“, ktorá spočíva v ubližovaní ľuďom. Málo rodičov sa snaží vštepiť deťom, že najdôležitejším cieľom práce je človek. Preto nečudo, že človeku, keď pohrozia, keď v zamestnaní, napr. v novinovom stánku nebude vystavovať pornografické časopisy, poslúchne, a to je všetko. Je to normálne u ľudí, ktorí vlastný záujem povýšili na najvyššie dobro. Je to bežné i vtedy, keď človek nedôveruje Bohu, že Boh sa postará o jeho potreby aj vtedy, keď ho vyhodia zo zamestnania pre nespoluprácu na niečom zlom.

Lepšie je (mať) málo a báť sa Pána, než veľký poklad a s ním nepokoj. (Prís 15,16)

Prvotná Cirkev napr. zostavovala zoznam povolaní, ktoré kresťania nesmeli prijímať, ani vykonávať. Boli to povolania spojené so spôsobovaním škody, s prestupovaním Božích príkazov alebo s povinnosťou zúčastňovať sa na modloslužobných obradoch – tu sa museli zriecť napr. vysokých verejných postov. Zoznam bol dlhý, spomeniem ešte aspoň niektoré.
Napr. v texte „Apoštolská tradícia“ asi z roku 211, ako uvádza Salij, pravdepodobne sv. Hypolit píše zoznam povolaní, ktoré kresťan buď nesmel vykonávať alebo ho mali kresťania ako komunita odmietnuť. Patrilo sem napr. i to, že žoldniera bolo treba upozorniť, že nesmie zabíjať ľudí, aj keby to dostal rozkazom; ak nebude súhlasiť, treba ho odmietnuť (Apoštolská tradícia 2,2). Nachádzalo sa tam ďalej napr. aj zrieknutie sa herectva, pre rozšírené propagovanie modloslužobníctva a nerestí v divadlách.
Ak sa mal niekto zriecť z takýchto dôvodov svojho remesla a pritom nevedel zatiaľ robiť žiadnu inú prácu, mohol počítať s určitou skromnou finančnou podporou Cirkvi.
Salij túto témy završuje tým, že tragickým momentom dnes je, že sme ochotní byť verní dobru, len do určitého okamihu – pokiaľ za to nemusíme podľa našej mienky príliš veľa platiť. Mnohí z nás by sa dali prinútiť na zlo už teda pri hrozbe straty zamestnania. A práve na tejto rozšírenej chorobe cudzopasil nacizmus i komunizmus (spolupracovali učitelia, úradníci, vojaci, ...).