Ilustračné foto Eugene Triguba
Ďalší biblický príbeh po dátume spotreby prináša zamyslenie nad malou úrodou evanjelizácie, akú v súčasnom svete pozorujeme.
Porovnanie dnešného liturgického čítania (Mt 13, 1-23) s praxou nabáda zamyslieť sa nad ovocím práce rozsievača.
(aktualizované!)
V porovnaní s Cirkvou prvých storočí je to dosť chabá bilancia. Vtedy tucet biskupov a hŕstka veriacich učeníkov dokázala prekvasiť svetovú mocnosť, akou bola Rímska ríša, v ktorej smrť bola iba druh zábavy.
Dnes svetom putuje mnoho hľadačov životnej múdrosti a spásy a šťastia, ale hoci kresťania prevádzkujú spústu internetových portálov s kresťanskými návodmi na život, kresťanské Cirkvi majú tisíce biskupov a asi pol milióna kňazov, vyše miliardy veriacich, tak v Európe sa kostoly predávajú alebo sú opustené, lebo ...?
Lebo tu niečo nefunguje! Niečo je inak, ako v prvej Cirkvi.
Odpoveď na otázku, čo to môže byť, ukazujú biblické výroky v novom kontexte - v akom sa Cirkev javí dnes:

Mt 13, 44: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.“
Pokladom poľa bola vynikajúca bonita pôdy, sľubujúca hojnú úrodu. Pretože všetok svoj majetok už predal, aby pole mohol kúpiť, založil farmár kúpené pole v banke, aby získal úver na dopestovanie budúcej úrody. Z úveru nakúpil najkvalitnejšie osivo certifikovanej kvality od renomovanej firmy s najvyšším ratingom, pôsobiacej na trhu s osivom najdlhšie.
Starostlivo pripravil pôdu. Potom vyšiel rozsievač rozsievať. Sial najlepšie osivo do najlepšie pripravenej pôdy.
Nevyklíčilo nič. Pole zostalo pusté.
Farmár zbankrotoval, lebo bez úrody nemal úver z čoho splatiť. Banka farmára odovzdala exekútorovi, ktorý mu zabavil kúpené pole – všetok jeho majetok [1].
Mk 4, 13-14. 20: „Potom im (Ježiš) povedal: „Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte ostatné podobenstvá. Rozsievač seje slovo. A do dobrej zeme zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a prijímajú ho…“
ale žiadna úroda zo zasiateho semena nevzišla, lebo nesprávnym skladovaním a uložením počas dopravy obchodníci [2] zničili jeho schopnosť klíčiť –
Mt 7, 20: „Teda po ich ovocí ich poznáte.“
2Kor 3, 6: „...lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.“ ,
pretože rozsievača síce poverila ohlasovať evanjelium pravá cirkev a jeho slová boli teologicky správne, ale úrodu nepriniesli, lebo jeho reč a ohlasovanie spočívali iba v presvedčivých a múdrych slovách. Vieru zakladal iba na ľudskej múdrosti, nie na prejavoch Ducha a Božej moci [3], v ktorej spočíva Božie kráľovstvo [4], lebo
Jn 3, 6: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“

Záverečné poznámky
Farmár v podobenstve predstavuje človeka, ktorý uveril kazateľovi, hlásajúcemu evanjelium iba ľudskou múdrosťou. Uveril, spoľahol sa - a práve na to doplatil, lebo ľudská múdrosť nedokáže priniesť takú úrodu, ako Božia moc!
Úrodná pôda vysokej bonity predstavuje zástupy ľudí hľadajúcich životnú orientáciu, rozvoj, spásu a šťastie, ktorých však ľudské múdrosti a reči duchovne vyprázdnené od Božej moci nevedia osloviť a zaujať, lebo tieto ľudské múdrosti sa prakticky už neodlišujú od múdrostí iných ľudských mudrcov. Preto v ich konkurencii zanikajú.
Po ovocí ich - rozsievačov - poznáme aj vtedy, ak úroda chýba. Znamená to, že semenu, ktoré rozsievajú chýba schopnosť klíčiť - Božia moc!
Lebo litera zabíja!
Ale ak sv. Pavol píše, že Ježiš:
2Kor 3, 6: „...nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje“, tak z toho môže vyplývať, že nesúci kazatelia diskreditujú aj Ježiša, lebo vytvárajú zdanie, že Ježiš ich neurobil dosť súcimi evanjelizovať.
Stretol som dosť evanjelizátorov, ktorí sa nadchli rečami nejakého kazateľa - rozsievača, investovali do evanjelizácie sami seba a všetky svoje zdroje - a vyhoreli bez toho, aby ich aktivita mala nejakú odozvu.
Oprávnene sa preto pýtali: ako je to možné? Namáhal som sa nadarmo, lebo Pán nestaval? (Ž 127, 1)
A keď hľadali odpoveď alebo pomoc vo svojej situácii, tak ju v Cirkvi nenašli. Boli zabití literou, ale nikto o nich nechcel počuť. Nanajvýš, ak im niekto rozprával reči podobné tým, aké Jóbovi rozprávali jeho priatelia.
Ale za následky neplodného povzbudzovania nikto nechcel prevziať zodpovednosť.
K tomu sa však vyjadril už Mojžiš v Dt 18, 21-22: „Ak sa v duchu opýtaš: »Akože môžem poznať slovo, ktoré nepovedal Pán?« - toto ti bude znamením: ak sa to, čo predpovie prorok v Pánovom mene, nesplní, to nehovoril Pán, lež prorok rozprával vo svojej pýche, preto pred ním nemaj strach!“
Lebo Kristus síce vo všeobecnosti poslal evanjelizovať, ale pri istej príležitosti zasa Kristov duch nejakej konkrétnej evanjelizácii bránil - lebo chcel od apoštola niečo iné! (Sk 16, 6-7) Preto ani dnes nestačia všeobecné výzvy, ktoré by kazateľ rozprával len podľa litery, bez konkrétneho poznania, čo chce Kristov duch.
Ako vyzerá evanjelizácia vedená nie len podľa litery, ale Božím duchom a mocou ukazujú napr. Skutky apoštolov 8, 5-40.
Po takejto evanjelizácii, akú tu praktizoval Filip je veľký dopyt - to je úrodná pôda vysokej bonity!
Ale ponuka za dopytom výrazne zaostáva...
Veriaci kresťania, hľadajúci pastierov, ktorí by evanjelizovali podobne, ako Filip v Sk 8 konajú celkom v súlade s ideálom, ku ktorému vzhliadal aj 2. Vatikánsky koncil, ktorý v bode 2 dekrétu APOSTOLICAM ACTUOSITATEM konštatuje: „Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista poverenie učiť, posväcovať a viesť v jeho mene a jeho mocou.“
Snáď aj toto zamyslenie napomôže k naplneniu výzvy, ktorú vyslovili dvaja pápeži:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26

[1] Mt 21, 43: „[Ježiš] preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“
Teda odkazovať pri neúčinnosti evanjelizácie na Božiu prozreteľnosť môže byť aj výhovorka, pomocou ktorej sa kazateľ zbavuje zodpovednosti sa neúrodnosť svojich aktivít.
„Stupeň svätosti vysluhovateľa vplýva na hlásanie slova, na vysluhovanie sviatostí, na vedenie spoločenstva v láske“, konštatuje svätý Ján Pavol II. v Pastores dabo vobis 25.
Nuž a tento nízky stupeň svätosti môže byť aj nedostatočný na to, aby kazateľ vedel vierou pristupovať k nesmierne veľkej moci Nebeského Otca (Mt 5, 20).
Modlime sa preto za takých kazateľov:
Ef 1, 17-21: „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom.“
Lebo ak to nezvládajú...:
Ez 34, 10: „Toto hovorí Pán, Jahve: Hľa, prídem na pastierov, budem požadovať svoje ovce z ich ruky, urobím koniec ich pastierovaniu a pastieri nebudú viac pásť seba: vytrhnem svoje ovce z ich úst, nebudú im viac pokrmom.“
(O tom, ako veriaci kresťan môže byť „pokrmom“ evanjelizátora, som písal v predošlom blogu o nedostatku empatie, teda o prejavoch narcizmu v evanjelizácii).

[2] Mt 23, 2-7: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú*. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.“
(= dobrý opis príznakov narcizmu - povedané dnešným jazykom)
13 „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.“
15 „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla dva razy horšieho, ako ste sami!“
38 „Hľa, váš dom vám ostáva pustý.“
* nekonajú Božou mocou, iba svojou vlastnou!

[3] 1Kor 2, 4-5: „Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“
Gal 3, 2-5: „Iba to by som sa rád od vás dozvedel: Dostali ste Ducha zo skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? Takí ste hlúpi?! Začali ste Duchom a teraz končíte telom? Toľko ste zažili a nadarmo? Keby to bolo len nadarmo! A ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery?“;
Ž 127, 1: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“

[4] 1Kor 4, 20: „lebo Božie kráľovstvo nespočíva v reči, ale v moci.“