Pestrofarebné letné kvety dávno odkvitli a asi si už na ne nikto ani nespomenie.
Veď jeseň má svoje vlastné témy: nestále počasie, studený dážď, chlad...
A predsa.
Na lúke s nepokosenou, zvláčenou trávou,
ktorú každú noc „preorávajú“ ostré diviačie rypáky,
kvitne nevädza.
Stojí tam vyparádená ako v nedeľu do kostola.
Oblečená v trblietavých šatách, ktoré jej ušila studená ranná rosa.

***

Aj svet okolo nás niekedy vyzerá podobne...
Ako neudržiavaná lúka vydaná napospas nenažratým diviakom.

Našťastie aj tu ešte kvitnú nevädze...

P.S.

V nedeľu po deviatej ráno som vybehla na Dolinky (lúka nad našou záhradou)
s fotoaparátom v ruke.
Z Doliniek je dobrý výhľad na Štiavnické pohorie
a ja som chcela fotiť rannú hmlu, ako sa dvíha z okolitých kopcov.
V krátkych gumených čižmách som sa „brodila“ nepokosenou trávou,
obchádzala som čerstvo rozrytú zem, aj staršie jamy plné vody.

Hmla ma však sklamala.
Sedela na kopcoch ako pripečená.
Nie a nie sa zdvihnúť.

Tak som urobila pár iných záberov.

Nevädze som našla dve.
Jedna krajšia ako druhá.
Preto tu dávam obidve.

Niekedy som síce dosť „šetrný“ človek, najmä ak ide o úsmev či slovo,
no pri "zverejňovaní" fotografií nikdy nešetrím.

Kvapky rosy na steblách trávy a krehkú nevädzu
predsa nefotím každý deň... :)