V strede cintorína stojí vysoký kríž.
Pri ňom horia náhrobné kahance.
V tomto novembrovom čase je to vždy tak.
Pre mnohých je to miesto spomienky na tých, na ktorých hroby nechodia.
Vzdialených predkov, príbuzných, učiteľov, známych...,
o ktorých hroboch možno nevedia, kde sa nachádzajú,
ale vedia, že bez nich by na tomto svete neboli.
***
V našom živote sú spomienky často ako malé plamienky.
Horia pár hodín, deň, dva... a potom zhasnú v každodennom zhone.
Napriek tomu ich zapaľujme.
Veď človek bez spomienok je ako nezažatý voskový kahanec v regáli supermarketu.
Síce existuje, ale skutočne nežije...