Inštruktor teoreticky vysvetlil študentom cvik na hrazde a predviedol ho aj prakticky. Potom ich vyzval k cvičeniu. Jeden zo študentov dostal strach a stuhli mu svaly. V duchu si predstavoval, ako padá na zem a zakoktal: „Ja to nedokážem.“ Inštruktor mu položil ruku na plece a povedal: „Vyšvihni sa na hrazdu svojím srdcom, telo ho bude nasledovať!“
Kto pošle na hrazdu najprv svoje vnútorné presvedčenie, chuť a nadšenie, tomu telo vykoná všetko ostatné. Ale kto sám sebe hovorí: mám strach, bojím sa, nedokážem to – blokuje svoje nadšenie a nikdy na hrazdu nevyskočí.
Dokázať premety na hrazde (vzhľadom na vek a váhu) nemusí každý človek. Ale každý sa potrebuje odlepiť od sebectva a vyšvihnúť sa k životu v láske; odlepiť sa od smútku a vyšvihnúť sa k životu v radosti; oslobodiť sa od choroby a vyšvihnúť sa k zdraviu; zabudnúť na pominuteľnosť a vyšvihnúť sa k pravde o večnom živote. Preto je inštruktorova rada užitočná i pre nás. Tento proces v našom živote vyžaduje postoj, ktorý by sme mohli nazvať: „Uver tomu!“
Svojho času Ježiš z Nazareta prechádzal Galileou a hlásal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Grécke slovo „euanghelion“ znamená dobrú zvesť o tom, že sme Bohom milovaní. Ježiš vyzýval: uverte tomu, že Boh má o vás záujem a želá si, aby ste boli v živote šťastní! Vyšvihnite sa svojou túžbou k tejto pravde. Uvidíte, ako ináč sa vám bude žiť.
K tejto viere Ježiš pozýval i svojich súčasníkov. Keď Šimon Peter, Ondrej a Ján zanechali siete a šli za ním, museli odhaliť niečo, čo ich oslovilo. Zbadali, že Ježiš pozýva k hodnote, ku ktorej iní nevolali. Preto boli schopní nechať všetko a ísť za Ježišom.
Stále je to tak. Sú ľudia, ktorí budú rozprávať, že život je slzavé údolie, každodenné utrpenie a oni sú slabí a hriešni. To ich blokuje a stagnujú. A sú iní, ako Ježiš z Nazareta, ktorý pôsobí ako najlepší inštruktor: odlep sa od prízemnosti a vyšvihni sa k inej skutočnosti. Ver, že si Bohom milovaný a máš celovečnú perspektívu.
Dokazuje to aj jeho slovo „Kajajte sa“ (Mk 1,15), po grécky metanoia. Znamená zmenu zmýšľania, obrátenie, nahradenie negatívnych myšlienok úzkosti, strachu (jato nedokážem, som slabý, ja som hriešnik, stále padám) myšlienkami viery a nádeje v odpustenie. V morálnom zmysle slova ide o obrátenie sa od zlých skutkov k životu v čnosti.
Z toho vyplýva, že všetky náboženské skutočnosti, medzi ktoré patrí modlitba, svätá omša, čítanie Písma, by sme mali chápať ako prostriedok, ktorý nám pomáha vyšvihnúť sa spirituálne. Telo sa cvičí na hrazde. Duch sa cvičí tým, že si opakujeme pekné myšlienky z Písma. Napríklad Pavol píše v liste Efezanom: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje!“ (Mt 9,22; Mk 5,34; Lk 8,48).
Každé ráno by mal človek povedať: Bože, verím ti! Viem, že aj dnešný deň s tvojou pomocou zvládnem! Verím, že môj život je v tvojich rukách. Takýto postoj postupne pretvára naše myslenie i celý život.
Anton Fabian. Vydarený život - zamyslenia inšpirované evanjeliom (vyd. Michala Vaška)
