Viera nie je iba kultúrnym dedičstvom. Je neustálym aktom milosti Boha, ktorý človeka volá, práve tak ako aktom ľudskej slobody, ktorá môže Božie volanie prijať, alebo tiež neprijať. Aj keď nikto z nás nemôže dať odpoveď namiesto druhého, sú kresťanskí rodičia povolaní vydávať vierohodné svedectvo svojej viery a kresťanskej nádeje. Majú konať tak, aby Božie volanie a radostná zvesť Kristova dospeli v ich deťoch v tej najväčšej samozrejmosti a skutočnosti. Počas rokov musí byť tento Boží dar, ktorý rodičia svojim maličkým pomohli poznať, aby bol s múdrosťou a nehou pestovaný, aby v nich rástla schopnosť rozlišovať. Neustálym svedectvom manželskej lásky rodičov, prežívaným a preniknutým vierou, a s citlivou podporou kresťanského spoločenstva sa deťom uľahčuje osobný prístup k samému daru viery – ich prostredníctvom potom odhaľujú hlboký zmysel vlastnej existencie a cítia sa prijímané. Kresťanská rodina odovzdáva vieru vtedy, keď rodičia učia svoje deti modliť sa a modlia sa spolu s nimi.
Homília so Svetového stretnutia rodín, Valencia, 9.7.2006
Na minútu s Benediktom XVI. O viere nádeji a láske- karmelitánske vydavateľstvo