Na Popolcovú stredu sme vstúpili do Pôstneho obdobia. Pripomenuli sme si, že sme prach, ako ten popol, a na prach sa obrátime. Taká je každodenná skúsenosť, ktorú vidíme okolo seba. Horšie je, že aj na nás čaká – to nám naháňa strach. Na životnej ceste stretávame aj utrpenie, nemôžeme sa mu úplne vyhnúť. A to nám prináša smútok. Ako premôcť smútok a strach, ako prijať nevyhnutnú bolesť a smrť?
Ktosi nás už pri tom hľadaní predišiel. Trpel, umrel, ale potom sa vrátil zo záhrobia, vstal z mŕtvych a ukazuje nám cestu. Ježiš z Nazareta. kráča pred nami na životnej ceste aj cez púšť. Utiahol sa na skalnatú horu, ostal sám štyridsať dní a postil sa, podrobil sa pokušeniu. Jedno hlavných bolo také samozrejmé: pokušenie chleba. Chlieb ti zaženie hlad. Čo je zlé na tom, že sa postaráš o chlieb, aj keď ho vytlčieš za skaly? Aj keď si ho vydobyješ kameňom, skalou do iných a po iných?!
Žijeme v ťažkej dobe. Starosť o chlieb je veľká. Niekedy až taká veľká, že sa stáva pokušením. Prichádza do materializmu, stáva sa „chlebárstvom“, prehnanou starostlivosťou, ktorá už nepozná ani mieru, ani hranice. Zakalí nám oči pred inými hodnotami. Oslepí nám zrak pred inými potrebami a pred potrebami iných. Zabudneme, že naši drahí čakajú od nás, aj čosi iné ako len chlieb; že deti potrebujú aj lásku, aj čas rodičov, že manžel, manželka nemôže stále počúvať len naše náreky a znášať našu nervozitu; že naši spolupracovníci potrebujú aj náš úsmev a statočné prispenie; že naša spoločnosť nemôže žiť na korupcii, na klamstve , na malej alebo veľkej krádeži, na odplácaní. Veľké pokušenie materializmu je zhon za peniazmi, ktorý sa stane hladom, čo otvára špirálu bez konca-kraja, bez miery, bez ukojenia, bez ohľadu na poctivosť, na mravné hranice, na práva a potreby iných. Materializmus robí človeka sebeckým egoistom.
Ježiš Kristus na púšti odoláva takémuto pokušeniu, prehnanému „pokušeniu chleba“. Jeho odpoveď je rázna: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 5). Nielen z chleba, nielen z peňazí, nielen z bohatstva, nielen z veľkej starosti o telo, nielen z prehnanej úzkostlivosti o hmotné dobro rodiny. Človek potrebuje aj iné hodnoty. Tie ho azda v momente pokušenia menej priťahujú, ale nasýtia ho na dlhšiu dobu. Všetci potrebujeme aspoň občas spraviť si rozcvičku, aby nám neochabli svaly. Tak hovoria lekári. Platí to pre telo aj ducha, pre celého človeka, pre každého človeka. Dnešné Božie slovo nás k tomu priamo vyzýva: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“(Mk 1, 15).

Jozef kardinál Tomko.: Boh ma miluje Rozhlasové duchovné cvičenia (SSV 2012)