Istý geniálny matematik, diplomat a filozof – jeden z posledných polyhistorov z 18. storočia – Gottfried W. Leibniz raz napísal, že fenomén náhody vyplýva priamo z našej neznalosti skutočných príčin toho, čo sa údajne malo stať takpovediac náhodne. To znamená, že náhoda vlastne nejestvuje – to len my nie vždy poznáme príčiny jednotlivých javov. Náhoda je veru ozrutánsky strašiak vo filozofickom myslení a má dokonca moc rozdeliť na dva tábory aj samotných kresťanov. Veríš v náhodu? „Verím, jestvuje aj náhoda, náhodne sa splietajú gény pri počatí, náhodne burácajú blesky pri búrke, náhodne okolo mňa prešiel akurát tento kňaz.“ Neveríš v náhodu? „Neverím, všetko má svoje odôvodnenie a skrytý zmysel!“

Pozorujem, že kresťan má silnú tendenciu neveriť v náhodu. Vidí za udalosťami a situáciami, do ktorých ho život dennodenne privádza, riadenie vyššou silou. Cíti niečo, čo by sme mohli nazvať „starostlivosť Božej prozretelnosti“.

Avšak naopak neveriaci alebo ateista náhodnosť obhajuje, ba stáva sa jeho čelným argumentom. „Všetko sa dá vysvetliť inak, než ako zásah Boha!“ vraví. „Na to máme predsa vedu!“

Chceš pociťovať Boha vo svojom živote? Chceš vnímať Jeho pôsobenie? Áno? Nuž, budeš musieť uspôsobiť svoju myseľ „Jeho prístupu“ voči nám ľuďom – ale neboj, nie je to ťažké. :-)

Prv, než pochopíš, ako Boh pôsobí, si musíš uvedomiť jednu Božiu zásadu, ktorej sa Boh pevne drží a až do apokalypsy sa aj držať bude. A tou je Božia nevtieravosť. Áno, Boh sa nevtiera. Dal nám život, do ktorého všemožne zasahuje, ale nikdy tak, aby nám podal jasný empirický a úplne presvedčivý dôkaz svojho pôsobenia. Takže obhajoba náhodilosti – „Všetko sa dá vysvetliť inak, než ako zásah Boha!“ – je vskutku pravdivá. Keď Matka Cirkev prijala evolučnú teóriu alebo v niektorých konkrétnych prípadoch hypotézu „o inteligentnom dizajne“, tak práve takýmto vznešeným prístupom vyzdvihla Božiu nevtieravosť. Že sme neboli stvorení raz a zaraz, ale procesuálne. A to sa dá odôvodniť vedecky bez Božieho zásahu. A to je len jeden reprezentatívny príklad, ktorý Ti odhaľuje, že aj Tvoje jednotlivé konkrétne situácie, ako prichádzajú do Tvojho konkrétneho života, sa vždy budú dať vysvetliť aj pomocou fenoménu náhody – lebo Boh všetko riadi skryto. Keby to robil otvorene, dostal by si dôkaz o Jeho pôsobení a musel by si pod tlakom argumentov sa tomuto božstvu podriadiť, inak by si bol považovaný asi za blázna. A to je sloboda? Nie, to by nebola sloboda. A Boh chce, aby si sa cítil a bol slobodný a mal možnosť Ho aj odmietnuť. Nechce robota, ktorý ho bude poslúchať z titulu akéhosi diktátu...

Ak už vieš teda túto hlavnú Božiu zásadu, môžeš prejsť k druhému kroku. Skús si vo svojom živote predstaviť, že náhoda nejestvuje. Netreba spomínať na kľúčové udalosti v Tvojom živote (i keď ani to nie je zlé), ale aj na všednosti. Možno je skutočne tými kľúčovými udalosťami začať najlepšie, ale každopádne nesmieš zabudnúť potom ani na všednosti. Akých ľudí si po ceste do práce či školy stretol, ako sa na Teba pozerali, aké úlohy Ťa čakajú počas dňa, aké počasie bolo vonku, čo Ti povedal príbuzný alebo kamarát, aká myšlienka Ťa zaujala pri čítaní dajakej knihy alebo novín či časopisu... Tých všedností je veľa a spolu vytvárajú harmonické dielo. Ak takto začneš uvažovať, pocítiš, že už nemusíš neveriť na náhodu, ale pocítiš, že to a tamto náhoda rozhodne nebola! :-)

Raz som sa bavil s jednou ateistkou o tom, ako mi Boh pomohol zmaturovať – vravel som, že som sa zo zdravotných dôvodov nemohol dobre pripraviť, napriek tomu mi pri všetkých predmetoch úplne úžasne padli vhod vytiahnuté otázky – a ona na to: „A to je všetko?! To má byť dôkaz Boha? Nie si náhodou naivný a šiši???“ Veru, obvinenie z naivity je logický postup ateistu v prípade odmietania náhodilosti. Úplne som chápal jej postoj. To sa môže stať i Tebe – o to väčšmi pamätaj, že sme v slobodnom svete, kde sa môžeš rozhodnúť uveriť alebo neuveriť úplne slobodne. A veriť v náhodu je rovnako relevantný postoj ako v ňu neveriť. Ale je tu jedno veľké „ALE“.

Ak na chvíľu opustíš vody náhodilosti a budeš sa snažiť vidieť za všednosťami svojho života, ako i za kľúčovými udalosťami svojho života, nenáhodu, pocítiš niečo, čo kresťania nazývajú „Božia prozreteľnosť“ a ver mi – je to úžasný pocit. Je to pocit, okúsenie súladu udalostí, vecí, javov, skúseností. Zrazu náhle akoby sa Ti otvorili oči a Ty uvidíš stopy Božieho riadenia – stopy nejakého neznámeho pôsobenia; akoby niekto manažoval veci tak, aby speli k nejakému cieľu. Tento cieľ zatiaľ zostáva skrytý, ale už len ten pocit – už len ten stojí za to. A potom je už len krôčik k uvereniu v pôsobenie Boha. A to je to veľké „ALE“ – tento pocit Ti viera v náhodu nikdy neprinesie.

Nuž, nemôžem ukončiť tento článok bez jedného veľkého upozornenia, ktoré Ťa celkom iste v snahe cítiť Božie vedenie postihne. A to je pôsobenie zla – fyzického, alebo morálneho. Si človek a si vo svete, v ktorom zlo pôsobí veľmi mocne a kazí životy ľudí priam organizovane. A presne to je ono! Organizácia zla! Ak otvoríš svoje oči pre nenáhodu a pocítiš na okamih Božie pôsobenie, istotne sa Ťa dotkne aj otázka: „A čo všetko to zlo, čo sa mi stalo? To tiež manažoval Boh???“ Často sa s tým stretávam, že ľudia obviňujú Boha zo zla, ktoré sa im stalo, a zabúdajú, že Boh a človek má na tomto svete aj mocného nepriateľa, ktorý organizuje zlo v našich životoch – Satan. To nie je žiadna bájna postavička z rozprávky, ale skutočná bytosť, ktorú najviac štve, že Boh robí z jeho zla ešte väčšie dobro. :-) Pamätaj teda na to aj Ty, keď budeš mať nutkanie vyčítať Bohu zlé veci v Tvojom živote – pamätaj, že je tu aj Nepriateľ.

Tak čo? Skúsiš zazrieť svetlo, ktoré Ti odhalí, ako Ťa Boh v Tvojom živote vedie? Túžiš vnímať Božie pôsobenie? Otvor teda svoje srdce a starostlivo prehodnocuj situácie a udalosti, ktoré sa Ti dejú. Sebareflexia, to je cesta. Pomôže Ti k tomu možno aj písanie denníčka. Denníček si píšem aj ja a skvelo mi pomáha analyzovať dianie v mojom živote.

Prajem Ti, drahý priateľu, aby si pocítil Božie pôsobenie a uveril, že nie všetko v Tvojom živote je slepá náhoda. :-)

Venované hľadajúcim