...Z generácie na generáciu, deň za dňom sme pozývaní obnovovať našu vieru. Sme pozývaní žiť revolúciu nehy ako Mária, Matka Lásky. Sme pozývaní „vychádzať z domu“, udržiavať oči a srdce otvorené pre druhých. Naša revolúcia prechádza nehou, radosťou, ktorá sa vždy stáva blízkosťou, ktorá sa vždy stáva spolucítením – čo nie je ľútostenie, ale cítenie bolesti spolu s druhým pre oslobodenie – a vedie nás k zainteresovanosti, aby sme slúžili v živote druhých. Naša viera nás vyvádza z domu ísť v ústrety druhým, aby sme sa delili o radosti a bolesti, nádeje a sklamania. Naša viera nás vyvádza von z domu, aby sme navštevovali chorého, väzňa, toho, kto plače, ale sa aj vedeli smiať s tým, ktorý sa smeje, tešiť sa z radostí blížnych. Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá vychádza z domu, ktorá vychádza zo svojich chrámov, vychádza zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, podopierala nádej, bola znamením jednoty ľudu, šľachetného a dôstojného. Ako Mária, Matka Lásky, chceme byť Cirkvou, ktorá vychádza z domu, aby stavala mosty, rúcala múry, zasievala zmierenie.

Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá vie sprevádzať všetky „chúlostivé“ situácie nášho ľudu, byť angažovaní v živote, v kultúre, v spoločnosti, neskrývajúc sa, ale kráčajúc s našimi bratmi, všetci spoločne. Všetci spoločne, slúžiac, pomáhajúc. Všetci, deti Božie, deti Márie, deti tejto šľachetnej kubánskej zeme.

Toto je naša najvzácnejšia „meď“ [pozn.: svätyňa El Cobre je pomenovaná podľa bane na meď], toto je naše najväčšie bohatstvo a najlepšie dedičstvo, ktoré môžeme zanechať: ako Mária sa učiť vychádzať z domu na chodníky návštevy. A učiť sa modliť s Máriou, pretože jej modlitba je naplnená spomienkou a vďakou; je to pieseň Božieho ľudu, kráčajúceho dejinami. Je živou spomienkou, že Boh je uprostred nás; je trvalou spomienkou, že Boh zhliadol na poníženosť svojho ľudu, ujal sa svojho služobníka ako sľúbil našim otcom a ich potomstvu naveky.

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

href="