Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Smrť je nevyhnutným údelom. Aj pre tých, ktorých označujeme za velikánov doby. Rozdiel medzi nimi je v tom, či s ňou počítajú, alebo nie. To, že sa jej nevyhne nikto, je zrejmé. No na smrť sa môžeme pripravovať, alebo si myslieť, že sa nás akosi nedotýka. Tí, ktorí sme mali možnosť poznať zosnulého otca kardinála Korca aj osobne, vieme, že sa tejto téme nielen nevyhýbal, ale naopak o nej často hovoril. Bez náznaku skľúčenosti, či smútku. Bral ju ako súčasť života, ktorý je darom. Človek, ktorý si v živote zažil veľa príkoria, človek, ktorý dokázal stáť za pravdou aj keď sa práve nehodila a neprinášala tučné honoráre za vydávanie kníh, či vonkajší obdiv spojený s popularitou. Jeho cieľom bolo napĺňať povolanie, ktoré v mladom veku spoznal a chcel, nakoľko mu to budú ľudské schopnosti dovoľovať, dávať do služby iným. Desiatky kníh, stovky duchovných cvičení, osobných ľudských osudov cez duchovné sprevádzanie, neskôr i náročná tzv. salónna diplomacia a pastorácia. To bol kardinál Korec...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 03.01.2012 - 08:09
    To sa mi teda vôbec nepáči, pomyslela som si. Na bielom snehu, čierny posyp. Niekto nám tu síce...
  • 01.01.2012 - 16:46
    Dnes je slovo šťastie jedným z najpoužívanejších. Prajeme si ho navzájom. A to je dobre. Veď človek...
  • 31.12.2011 - 14:45
    Čokoľvek robíš, hľadaj vždy čo je Božia vôľa. Skúmaj či náhodou Božie plány nie sú iné ako Tvoje...
  • 28.12.2011 - 18:37
    Naša spoločnosť ešte 22 rokov po revolúcii vykazuje prejavy ekonomického ochorenia, ktoré sa volá >...
  • 28.12.2011 - 16:56
    Až priveľmi často sa zaoberám, ba trápim víziou, kam kráča naše milované Slovensko. V našej...
  • 25.12.2011 - 16:54
    Vždy máme dve možnosti. Urobiť niečo dobre alebo nie. Na rozdiel od nás ľudí, sa náš Boh, druhej...
  • 22.12.2011 - 09:44
    Ako vždy aj tento rok bol veľmi uponáhľaný, a chvíľami bolo skutočne ťažké nájsť si chvíľu čas na...
  • 22.12.2011 - 06:05
  • 19.12.2011 - 07:31
    Už je blízko. Po všetkých všedných, sviatočných, úspešných, čiernych, zabitých... dňoch,...
  • 18.12.2011 - 19:57
    „Nevím, zda vím, co je to zázrak. Přesto se odvažuji říct, že jsem v tomto okamžiku účastníkem...