To sa mi teda
vôbec nepáči,
pomyslela som si.
Na bielom snehu,
čierny posyp.
Niekto nám tu síce
chráni naše ruky,
nohy, hlavy...
Ale všetko tým
škaredým posypom
pokazí.

Je po dojme
z krásnej zimy.

No, býva to tak.
To, čo nás chráni,
nám niekedy
kazí dojem.

Ale,
vlastne,
čo je nás z dojmov,
keď sa nám šmýka
pod nohami?

Takže,
ak chceme isto kráčať,
treba mať posypaný chodník.

A každý chodník, po ktorom kráčame.

Hlavne chodník našich vzťahov.

Aj ten nám Niekto posýpa.

Cez svoje Slovo, cez naše svedomie.

Posýpa, lebo mu na tom záleží.

Aby to naše kráčanie bolo vždy bez úrazov. :-)