Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Smrť je nevyhnutným údelom. Aj pre tých, ktorých označujeme za velikánov doby. Rozdiel medzi nimi je v tom, či s ňou počítajú, alebo nie. To, že sa jej nevyhne nikto, je zrejmé. No na smrť sa môžeme pripravovať, alebo si myslieť, že sa nás akosi nedotýka. Tí, ktorí sme mali možnosť poznať zosnulého otca kardinála Korca aj osobne, vieme, že sa tejto téme nielen nevyhýbal, ale naopak o nej často hovoril. Bez náznaku skľúčenosti, či smútku. Bral ju ako súčasť života, ktorý je darom. Človek, ktorý si v živote zažil veľa príkoria, človek, ktorý dokázal stáť za pravdou aj keď sa práve nehodila a neprinášala tučné honoráre za vydávanie kníh, či vonkajší obdiv spojený s popularitou. Jeho cieľom bolo napĺňať povolanie, ktoré v mladom veku spoznal a chcel, nakoľko mu to budú ľudské schopnosti dovoľovať, dávať do služby iným. Desiatky kníh, stovky duchovných cvičení, osobných ľudských osudov cez duchovné sprevádzanie, neskôr i náročná tzv. salónna diplomacia a pastorácia. To bol kardinál Korec...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 02.12.2010 - 07:26
    Čo tak asi môže napadnúť človeku, keď si pri nejakom texte prečíta poznámku: „Bez jazykovej...
  • 01.12.2010 - 22:05
    Ráno vyzeralo všelijako. Už skoro 2 týždne prší a tak naše už aj tak biedne cesty vyzerajú ešte...
  • 30.11.2010 - 07:32
    V živote človeka je vždy niečo prvé. Prvý plač, prvý úsmev, prvé slovo, prvý krok... Ale keď je...
  • 29.11.2010 - 23:05
    S príchodom Adventu sa u mňa akoby začala prebúdzať tichá radosť z nastávajúcich Vianoc.
  • 26.11.2010 - 10:44
    Každý človek patrí do nejakého spoločenstva; ba možno povedať, že patrí do viacerých spoločenstiev...
  • 24.11.2010 - 07:10
    MŠK Žilina – FC Chelsea 1:4 Spartak Moskva – MŠK Žilina 3:0 Olympique Marseille – MŠK Žilina 1:0...
  • 22.11.2010 - 21:16
    Viac informácií tu.
  • 15.11.2010 - 06:49
    "Viem, že Boh mi nedá nič, čo by som nedokázala zvládnuť. Len sa modlím, aby mi toľko nedôveroval...
  • 14.11.2010 - 00:52
    Stačí si ráno prečítať denník, cestou do práce zapnúť rádio alebo večer pozrieť televízne noviny...
  • 10.11.2010 - 07:18
    Dedičstvo po našich predkoch. Nájdeme ich pri poľnej ceste či na križovatke za dedinou. Pri...