Ráno vyzeralo všelijako. Už skoro 2 týždne prší a tak naše už aj tak biedne cesty vyzerajú ešte biednejšie, ako obyčajne. Napriek tomu, a napriek šomraniu a odhováraniu starších a skúsenejších, som sa vybral v ono ráno učiť náboženstvo do dedinky Kurbnesh. Je to jedna z najvzdialenejších mojej farnosti. Chce to poriadne terénne auto, dobré nervy, dávku odvahy a... za dve hodinky sa tá cesta dá celkom v pohode zvládnuť.
Cestou som zabočil do Bardhaju. Tam som podľa plánu mal učiť o niečo skôr a potom sa presunúť do Kurbneshu. Ej, ale som tú odbočku aj oľutoval. Vybál som sa. Za volantom sa mi to nestáva; niekedy som až príliš istý... Ale keď sa "cesta" v dosť prudkom klesaní (pravdaže bez zvodidiel, široká na jedno auto a o asfalte ani snívať) zmenila na masu blata, ktorá sa takmer nekontrolovateľne šmýkala pod kolesami, mal som čo robiť, aby som ostal pokojný. Anjel strážny mal zasa dosť práce. Tak som si povedal, že riskovať život dvakrát týždenne je nad mieru únosnosti a do Bardhaju pôjdem až na jar. Predsa len... Mať pod sebou priepasť a sedieť v aute, ktoré sa nie veľmi chce dať ovládať...
Napriek všetkému som sa do Kurbneshu dostal bez akejkoľvek ujmy. Bohu vďaka! Aj za cestu, ale najmä za to, čo nasledovalo. Človek známy albánskych pomerov vie, že Albánska republika je tvrdo laický štát. To znamená, že na štátnych školách sa náboženstvo učiť nemôže. Aspoň oficiálne v žiadnom prípade. No keď som do tejto školy prišiel asi pred mesiacom, že či by som sa nemohol raz do týždňa stretnúť s deťmi a učiť náboženstvo, učiteľka na mňa pozrela a spýtala sa ma: "A to len pre deti? A pre nás ostatných nespravíš nič?" tak mi poskočilo srdce...
Potom však prišla dlhá odmlka. Najprv požehnávanie hrobov 2. novembra, potom som bol chorý, ďalší týždeň mi predstavení priamo zakázali ísť... A tak prešiel celý mesiac. Hlúpo som sa cítil aj pred sebou, aj pred deťmi, aj pred učiteľmi. Najprv sa tlačím tam, kde oficiálne nesmiem a keď ma ta pustia, tak sa mesiac neukážem...
Keď som vchádzal do dediny, povedal som si: "Konečne!" Napriek tomu, že tu som na učenie náboženstva sám. Tak som mal pred sebou celú školu. Žiadne veľké čísla. Niečo viac ako 30 žiakov (1. - 9. ročník) a dve učiteľky. Hovorím si: "Skúsime začať modlitbou Otče náš. Systematicky tu náboženstvo ešte nikto neučil, tak aspoň uvidím, na čom som." Aké bolo moje prekvapenie, keď sa všetci modlili so mnou! Možno na pár moslimských výnimiek...
Začali sme náboženstvo. Postupne som sa prepracoval k otázke, odkiaľ má Ježiš právo žiadať od nás to všetko, čo žiada? Čo ho oprávňuje klásť také požiadavky? Prečo od nás môže žiadať všetko? A vtedy mi jeden sopliačik (pamätám si ho z letnej misie 2005, vtedy mohol mať tak 3-4 roky) bez zaváhania odpovedal: "Lebo nás ľúbi!" Čo odpovedal, on to priam vykríkol! Skoro som sa roztiekol od dojatia! To ešte nebolo všetko. Chcel som kuť horúce železo, tak sa pýtam ďalej: "A kde máme najväčší dôkaz jeho lásky? Ako vieme, že nás ľúbi?" S pár ďalšími otázočkami sa deti samy dopracovali k riešeniu: "Vrchol Ježišovej lásky je na kríži. Dal za nás svoj život. Zomrel za nás." Ostal som obarený. Chcel som to počuť, ale neviem, či som veril, že to budem počuť z ich úst... Takmer som nebol schopný pokračovať. Vlastne, ani nebolo treba. Cieľ bol splnený...
Všetci sú tak krásne hladní po Božom slove. Vrátane učiteliek... Bez preháňania. Počúvali s otvorenými ústami.
Cestou domov som mal dosť času premýšľať. Veď ma zasa čakali 2 hodinky autom. Uvedomil som si, ako veľmi by som potreboval pomoc. Priam zúfalo. Mať tak ešte 2 ľudí, že by sme si tie detiská rozdelili... Uvedomil som si, že toto dielo ma presahuje práve tak, ako Slovo, ktorého služobníkom som sa stal. Viem, že keby som dnes mal zomrieť, tak mi stačí, že kdesi tam, ďaleko, hodinu za koncom sveta, žijú deti, ktoré vedia, že Boh ich ľúbi, že za nás zomrel. Toto sú stretnutia, ktoré mi dávajú znovu dýchať. Presviedčajú ma o tom, že to má zmysel, že to stojí za všetku tú námahu, že to nie je zbytočné... Zároveň som sa pýtal, prečo ma Pán volá k takým veľkým veciam. K dielu, čo ma tak nekonečne presahuje... Pomaly sa začínam modliť ako Matka Tereza: "Pane, viem, že mi nedáš nič, čo by som nezvládol. Ale prosím ťa, nedôveruj mi toľko..." A práve tu je zádrhel... Viem, že Pán mi verí. A to ma desí. Nie pre moju biedu, ktorú som spoznal, lebo to Jemu nerobí problém. Nedesí ma to ani pre moju slabosť, lebo On dáva silu. Dokonca ma to nedesí ani pre moje hriechy či moju neschopnosť, lebo On to všetko posväcuje. Ale tá Pánova dôvera, ktorá "zaväzuje", ako to krásne vystihuje jedna reklama, tá ma desí, keď stojím pred mojou neochotou niečo urobiť. Ale mám nádej. Mám nádej, že hlad týchto nevinných duší po Bohu zvíťazí aj nad mojou neochotou... Mám nádej, že aj mne sa podarí to, čo sa podarili Pavlovi: stať sa všetkým všetko - len aby nebol vyprázdnený Kristov kríž...
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač