Sonety slobody

I.
Tak plynie čas, čo slobodní sme vraj.
Má srdce krásou pravdy víťaziť.
Však radšej pravda krásy sýti vid,
na ľahké trávenie, na zemský raj.

No stráviť dnešnú novú Antiku,
čo tisíc vlastných božstiev vyznáva
a kultov viac má, než sa priznáva,
je ťažké i pre dnešnú etiku.

Mám stráviť všetko, čo mi núka dav?
Ten chaos dní a zmätok, čo je v nás?
Už nie sme záhrada, lež lúčny háv.

Však treba nechať rásť kúkoľ i klas.
Raz iste dozrie nádej umných hláv.
Čas lásky sľúbenej a pravdy čas.

II.
Čas lásky sľúbenej a pravdy čas.
Ten čas, čo chcel nám sľúbiť nový deň.
Deň plných námestí, čo snili si svoj sen.
Sen nových možností tam rástol v nás.

Sen nových možností sa dnes už stal
i napriek utiahnutým opaskom.
No mnohým núka možnosť len za sklom,
bo ľuďom mnoho istôt náš čas vzal.

Však lásku, ktorú sme si sľúbili,
tak skoro vzal nám hádok ďas,
čo rozťal rody, čo sa ľúbili...

A rodín nepokoj, ten gniavil nás.
Tak nové časy – staré súdili,
cez kľúčov zvonkohru a davu hlas.

III.
Cez kľúčov zvonkohru a davu hlas
slov mnoho odznelo. Dobrých i zlých.
Čo srdcia menili, túžby i dych
a mnohých zviazali do svojich lás.

To nikto netušil, kam vetra smršť
odveje hodnoty, nádeje dní.
Že nás tak prázdnota napajedí.
Že duší poklady postihne smrť.

Ja pokoj svoj si nedám davom vziať
Veď dobro duší chráni si svoj kraj.
A láskou svojou bráni každú piaď.

I keď je slabý ten kto ľúbi, vraj,
na nádej lásky s nádejou vždy hľaď.
... tých sviečok pochodne, čo chceli raj.

IV.
... tých sviečok pochodne, čo chceli raj.
Raj, ktorý každý inak pochopil.
I ten, čo moc mamony uchopil.
A ty hoc hladný si mu celkom praj.

Je toto to, po čom sme túžili?
Má zmysel blaho hornej smotánky?
Keď biedny robí na ich topánky?
Kde hľadať tých, čo toto tušili?

Sú plní ega, samozvaných gest.
Tak na ich slávu nemo pozeraj...
...však tá im nedá um, ba ani česť.

No ty keď striháš dvakrát zameraj.
A múdro súď, keď chce ťa niekto viesť...
Vraj slobodní sme. Ale kde je raj?

V.
Vraj slobodný sme, ale kde je raj?
Veď sláva moci pokoj nenosí.
Čuť nárek bohatých i ponosy,
viac ako tam, kde chudobný je kraj.

Raj človek v čistej duši nosí si
a pokoj zaslúžiť si dobrom smie.
Ten, kto sa usmiať čistým zrakom vie
a múdrosťou, čo dvíha, rosí sny.

Je takých ľudí, ako šafranu.
Tak vyhlasujem po nich pátranie
po tomto lieku, pre svet na ranu.

Dnes mnohým cesta lásky trápna je
a kožu chránime si zodranú.
V nás stále zostalo to tápanie.

VI.
V nás stále zostalo to tápanie
a chaos v duši po tom čo je pravé.
Keď v dnešnej dobe nemáš srdce dravé
je málo bystrý um a chápanie.

Ja verím, že svet časom pochopí,
že pravá sláva nie je v lesku sláv,
má sláva práva chrániť pravdu práv
a moc si sýtiac umy uchopí.

No ešte veľa vody pretečie
a asi o tom iba Pán Boh vie
za koľko nedieľ právo prerečie.

Keď nádej nemrie, túžbou bude znieť
a pohár pravdy v slovách vytečie...
Veď mnoho ozvien zo slov kričí: „ Nie!“

VII.
Veď mnoho ozvien zo slov kričí: „Nie!“
keď život obraciame naruby.
Čo naša doba ešte urobí?
Nám zostalo len hlasné mlčanie.

Smrť všetkým, ktorí niečím slabí sú!??
To hlása naša doba slobodná.
na úkor slabých sýta až do dna,
nám kladie hlavu Jána na misu.

Raz ale príde ten čas dôsledkov.
A povie našej dobe: „Netáraj!“,
veď srdce nie je kameň, ľad a kov.

Raz život ešte zváži, čo je naj...
Dnes mnoho hodnôt svet pchá do okov,
či november je a či sladký máj.

VIII.
Či november je a či sladký máj,
svet stále hľadá cesty ku cieľom
a blúdi, stoná nad tým ortieľom,
čo prináša mu zloby vlastnej háj.

Do vín si skrýva svoju krivú tvár,
do závislostí zlosti ukryté.
Vo vášní svojich teplom úkryte.
Žiadostivosť chce dať ako dar.

Tak doba sýta, plná, prepchaná
nám núka biedu, dobre živenú.
A cesta lásky zdá sa upchaná.

Čas však už iste chystá premenu.
Veď negácií zem je bohatá.
Kde hľadať pravdy pravej ozvenu?

IX.
Kde hľadať pravdy pravej ozvenu?
Keď každá doba svoju pravdu má
a správny zmysel práv si vydumá,
tak deformujúc pravdu nemennú.

Veď pravda práva, tá je mimo nás.
Tá ktorá pozná pravdy života.
Veď kto z nás v svojich rukách život má?
Len správcami sme svojho. A nie más.

Buď dobrý správca verný nad málom,
čo značky rešpektuje dopravné
a nie je rád, keď svet sa riadi zlom.

Tak slobodu si právom opravme.
Nech nastane už v mysliach našich zlom.
Veď slobodný byť nie je nesprávne.

X.
Veď slobodný byť nie je nesprávne.
Čas dozrel pre komunikáciu.
Veď komunikácia raciu
dá softvér, ba i krídla nápravné.

No sloboda je často chápaná
jak voľnosť konať všetko, čo len chcem.
I keď to neunesie rodná zem.
Ten skvelý je, kto vzletný nápad má.

A vymýšľame skvelé projekty.
A z mála času vinu doznanú.
Náš plný deň z nás robí projektil.

Tak náhlenie a chaos z nás vanú
a sloboda si hľadá zdroje síl.
Kam odohnať jej masku nezvanú?

XI.
Kam odohnať jej masku nezvanú?
A ako čistý pohľad v očiach nájsť?
Kam človek svojím žitím môže zájsť,
by cítil sviežosť lásky závanu?

Veď dnes má i tá láska masky tvár.
My dávame jej tváre falošné.
A vešiame jej pravdy na fošne
a láskou zveme činy plné svár.

Cez pravú lásku ľudia učia sa.
Tam neznie pravda večná otravne.
Jej ciele viac zrú tí, čo lúčia sa.

Do cieľa lásky raz sa dopravme!
K tej láske, ktorou všetci mučia sa.
Ja prosím. Gýč z nej nespravme!

XII.
Ja prosím, gýč z nej nespravme.
Nech sila lásky z hlbín vychádza.
Nech láska k sile zrak náš obchádza.
To sebectvo už v sebe opravme.

Veď keď sa dívaš, čo svet núka nám
je ťažké dobro od zla odlíšiť.
Svet ponúka nám ľahkú slávu žiť.
Však nie je jedno, čo do srdca dám.

Sú celebrity, ktoré britmi sú?
A treba stránku vždy mať poprednú?
Je ťažké padať strmo z útesu.

Veď krásy tela rýchlo uvädnú,
tak prečo robiť z krásy noblesu?
Nech pravdou sa nám srdce ozve dnu.

XIII.
Nech pravdou sa nám srdce ozve dnu.
Nech oči nepostihne slepota.
Nech dobrá vôľa v nás si trepotá
a naše umy zdravé nezvädnú.

Čas pomaly a ticho dozrieva
a chce nám vrátiť každý jeden diel,
čo v svojom smäde pili tiene tiel.
Svet pieseň svoju raz si dospieva.

Čas raz si zráta všetko proti, pre..
Raz skončí všetka ťarcha, mámenie.
Tá, ktorá sa v nás potí, ba i prie.

Je ozaj treba duší tavenie?
To musí v srdciach pravda bôľne vrieť?
Však prečo v iných, ak nie práve mne.

XIV.
Však prečo v iných, ak nie práve mne.
Veď práve pri mne svet môj začína.
A zlo, čo skrotiť mám a vyčíňa
je len to moje. Cudzie zjavne nie.

No človeku je bližšie k susedom
sa cez plot dívať, než svoj obraz zrieť.
Než svedomia si nechať gongy znieť
a opravovať si svoj vlastný dom.

Veď asi o tom má byť sloboda,
keď volíš si pre život dobrý kraj.
Nech je z nás dobrá, zrelá odroda.

A asi vtedy bude i tu raj...
A zo slobody dobrá úroda...
... tak plynie čas, čo slobodný sme vraj.

XV.
Tak plynie čas, čo slobodní sme vraj...
Čas lásky sľúbenej a pravdy čas,
cez kľúčov zvonkohru a davu hlas.
... tých sviečok pochodne, čo chceli raj.

Vraj slobodní sme. Ale kde je raj?
V nás stále zostalo to tápanie.
Veď mnoho ozvien zo slov kričí: „Nie!“
či november je a či sladký máj.

Kde hľadať pravdy pravej ozvenu?
Veď slobodný byť nie je nesprávne!
Kam odohnať jej masku nezvanú?

Ja prosím! Gýč z nej nespravme!
Nech pravdou sa nám srdce ozve dnu.
... však prečo v iných, ak nie práve mne.