Jeden vtip hovorí, že keď zomrel istý Jozef, ocitol sa pri nebeskej bráne. Tam ho privítal anjel, ktorý mal na starosti novoprichádzajúcich. „Poď, ideme si urobiť prehliadku neba a jeho priestorov.“ Postupne prechádzali jeho sekciami. „Tu bývajú rímskokatolíci“, hovorí Jozefovi anjel, „tu zasa metodisti, a tam ďalej zasa anglikáni.“ Vtom si anjel dá na ústa prst a hovorí potichu: „Psst! Tu bývajú luteráni. Oni si myslia, že v celom nebi sú len oni!“
Nechceme, samozrejme, urážať luteránov, možno keby tento príbeh rozprávali oni, oni by namiesto seba použili katolíkov. Tento úsmevný príbeh je jednoducho poukazom na naše obmedzené chápanie Božieho kráľovstva. Pre mnohých je skutočne zábavnou myšlienka, že by si členovia rôznych kresťanských spoločenstiev, ktoré sa všetky vo svojom apoštolskom vyznaní viery, ktoré máme všetci spoločné, modlia: „verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev“, mohli nebyť vedomí svojej prítomnosti v tom istom Božom kráľovstve.
No už menej zábavnou je myšlienka, ktorú učí v dnešnom evanjeliu Ježiš: že by sa totiž v Božom kráľovstve mohli ocitnúť ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Ježiš hovorí: „A prídu [ľudia] od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.“ Táto myšlienka však nie je nová. Ježiš ju prevzal už zo Starého zákona, ako to budeme počuť v prvom čítaní z proroka Izaiáša: „Ja poznám ich skutky aj ich myšlienky, prídem a zhromaždím všetky národy a jazyky. Ony prídu a uvidia moju slávu. Dám im znamenie a niektorých z tých, čo sa zachránili, pošlem k národom [...] Ony privedú všetkých vašich bratov zo všetkých národov [...] na môj svätý vrch, do Jeruzalema.“ Mnohí z nás by možno po vypočutí tejto myšlienky mali pokušenie povedať: „Ak teda v Božom kráľovstve majú byť ľudia z Iránu alebo Saudskej Arábie, potom radšej nechcem nikdy vedieť, kto je tam mojím susedom.“
Ježišovi v evanjeliu ktosi položil otázku: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?” Na odpovedi, ktorú tomuto človeku dal Ježiš prekvapujú najmenej dve veci. Prvou je jeho tvrdenie, že spasení budú ľudia, o ktorých by sme si to najmenej mysleli. Toto tvrdenie je vážne, ale aj oslobodzujúce. Je vážne, pretože podmínováva naše obmedzené, úzkoprsé videnie Božieho kráľovstva. A je oslobodzujúce, pretože nás vyzýva, aby sme na celé ľudstvo pozerali nielen ako na našich blížnych, ale dokonca ako na jednu rodinu. A z toho vyplýva, že ak to má byť potom, prečo by to nemohlo byť už teraz, dnes?...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
