...Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.
Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!
Toto nám vlieva veľkú nádej, pretože niet hriechu, do ktorého sme upadli, z ktorého by sme s Božou milosťou nemohli povstať; niet nenapraviteľného človeka, nikto nie je nenapraviteľný! Pretože Bohu nikdy neprestane záležať na našom dobre, ani vtedy, keď hrešíme! A nech Panna Mária, Útočisko hriešnikov, dá vytrysknúť v našich srdciach tej dôvere, aká skrsla v srdci márnotratného syna: «Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som» (v. 18). Touto cestou môžeme darovať Bohu radosť, a jeho radosť sa môže stať jeho i našou oslavou...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
