...Duchovná neútecha je niečo, čo sa prihodí nám všetkým: môže byť silnejšia či slabšia... Ale ten temný stav duše bez nádeje, nedôverčivý, bez vôle žiť, bez toho, že by sme videli na koniec tunela, s toľkým nepokojom v srdci a aj v myšlienkach... V duchovnej neúteche sa cítime ako so zgniavenou dušou, ktorá nedokáže, ba ani nechce žiť: ,Radšej smrť!‘ Tak znie Jóbovo bedákanie. Radšej smrť ako taký život. Musíme pochopiť, kedy je náš duch v tomto stave veľkého smútku a keď lapáme po dychu: toto sa deje nám všetkým: s väčšou či menšou intenzitou... nám všetkým. Treba chápať, čo sa deje v našom srdci...“
V tejto súvislosti je tu jedna „otázka, ktorú si môžeme položiť: ,Čo treba robiť, ak prežívame tieto temné okamihy kvôli rodinnej tragédii, chorobe, niečomu, čo ma zráža k zemi“. Niekto pomyslí na to, že by si vzal „tabletku na spanie“ a vzdialil sa „od skutočností“ alebo by si dal „dva, tri, štyri poháriky“. To však nepomôže, upozornil Petrov nástupca. Naopak dnešné liturgické čítanie „nám ukazuje, ako sa zachovať voči tejto duchovnej neúteche, keď sme vlažní, cítime sa mizerne, bez nádeje“.
Odpoveď sa nachádza v Žalme: „Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane“ (porov. Ž 88,3), pokračoval pápež František a prítomným poradil, že sa treba modliť, úpenlivo modliť tak ako to robil Jób: kričať dňom i nocou, aby k nám Boh naklonil svoj sluch:
„Je to modlitba, ktorou klopeme na dvere, ale mocne! «Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu, majú ma za človeka, ktorému niet pomoci» (Ž 88,4-5). Koľko ráz sa takto cítime, sme bezmocní... A toto je modlitba. Sám Pán nás učí, ako sa modliť v týchto drsných okamihoch: «Pane, hodil si ma do hlbokej priepasti. Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie. Kiež prenikne k tebe moja modlitba» (porov. Ž 88,7-8). Toto je modlitba: takto sa musíme modliť v najdrsnejších, najtemnejších, najbezútešnejších, najťaživejších okamihoch, ktoré nás najväčšmi gniavia. Toto znamená modliť sa autenticky. A aj bedákanie - tak ako bedákal Jób nad deťmi. Ako syn.“
Kniha Jób tiež hovorí o mlčaní priateľov. Trpiacej osobe „môžu slová ublížiť“, poznamenal pápež František. To, čo sa ráta, je byť nablízku, vyjadriť blízkosť, „ale nie rečniť“, upozornil Svätý Otec a pokračoval: „Keď človek trpí, keď je v duchovnom zúfalstve, treba hovoriť čo najmenej a treba pomáhať tichom, blízkosťou, pohladením, modlitbou pred Pánom“.
„Po prvé, musíme v sebe rozpoznať okamihy duchovnej neútechy, keď sme v tme, bez nádeje, a položiť si otázku prečo. Po druhé, treba sa modliť k Pánovi, tak ako nás to dnes učí liturgia týmto 88. žalmom v okamihu tmy. ,Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane‘ (porov. Ž 88,3). A po tretie, keď sa priblížim k osobe, ktorá trpí či už chorobou, alebo akýmkoľvek súžením, ale ktorá je v neúteche, (je potrebné) ticho; ale ticho s veľkou láskou, blízkosťou, pohladením. A nerečniť, lebo to v konečnom dôsledku nepomôže, ba i ublíži.“,,,
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .