...„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“
Ježišov plač sa netýkal len minulosti, ale aj prítomnosti, v ktorej žijeme dnes, zdôraznil na záver pápež František:
„Ježiš zaplakal nielen kvôli Jeruzalemu, ale kvôli všetkým nám. A dáva svoj život, aby sme rozpoznali jeho návštevu. Sv. Augustín používal jedno veľmi silné vyjadrenie: ‚Mám strach z Boha, z Ježiša, keď prechádza!‘ – Ale prečo máš strach? – ‚Mám strach, že ho nerozpoznám!‘ Ak nevenuješ pozornosť svojmu srdcu, nikdy nebudeš vedieť, či ťa Ježiš navštevuje alebo nie. Nech nám všetkým Pán dá tú milosť rozpoznať čas, v ktorom sme boli navštívení, v ktorom sme navštívení a budeme navštívení, aby sme otvorili dvere Ježišovi, aby sa takto naše srdce bezpečne rozšírilo láskou a slúžilo v láske Pána Ježiša.“
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
