...Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé –  to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Ježiš s nami hovorí ako so Samaritánkou. Pravdaže, my ho už poznáme, ale možno sme ho doteraz nestretli osobne. Vieme, kto je Ježiš, ale možno sme sa s ním nestretli osobne, v rozhovore s ním, a ešte sme ho neuznali za nášho Spasiteľa. Toto pôstne obdobie je dobrou príležitosťou, aby sa k nemu priblížili, stretli sa s ním v modlitbe, v dialógu od srdca k srdcu, hovorili s ním, počúvali ho. Je dobrou príležitosťou vidieť jeho tvár aj v tvári trpiaceho brata alebo sestry. Týmto spôsobom môžeme v sebe obnoviť milosť krstu, uhasiť náš smäd pri prameni Božieho slova a jeho Svätého Ducha; a tak objaviť tiež radosť stať sa tvorcami zmierenia a nástrojmi pokoja v každodennom živote...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .