...„Slovo „priateľ“ sa dnes stalo trochu „ošúchaným“. Žijúc a bývajúc vo veľkomestách, každý deň sa stretávame s rôznymi ľuďmi, ktorých často nazývame „priateľmi“, ale je to len určitý hovorový spôsob. A tiež v oblasti virtuálnej komunikácie je slovo „priateľ“ jedným z najpoužívanejších. Napriek tomu vieme, že povrchné poznanie nestačí na nadobudnutie tej skúsenosti stretnutia a blízkosti, na ktorú slovo „priateľ“ poukazuje.

Keď toto slovo používa Ježiš, poukazuje na nepohodlnú pravdu: pravé priateľstvo je tu len vtedy, keď ma stretnutie zainteresuje do života iného až po darovanie seba samého. Skutočne, Ježiš hovorí svojím učeníkom: «Už vás nenazývam sluhami [...]. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca» (Jn 15,15). On nastoľuje nový vzťah medzi človekom a Bohom, ktorý presahuje zákon a  zakladá sa na dôvernej láske. Súčasne Ježiš oslobodzuje priateľstvo od sentimentalizmu a odovzdáva nám ho ako zodpovedný záväzok, ktorý zasahuje život: «Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov» (Jn 15,13).

To znamená, že sme priateľmi len vtedy, ak stretnutie nezostane vonkajšie alebo formálne, ale stane sa zdieľaním osudu toho druhého, spolucítením, zaangažovaním sa, ktoré vedie až po darovanie sa pre druhého.

Robí nám dobre myslieť na to, čo koná priateľ: pridáva sa diskrétne a citlivo k mojej ceste; hlboko ma počúva a chápe aj za hranicou slov; je milosrdný voči nedostatkom a slobodný od predsudkov; vie zdieľať moju cestu a dať mi tak pocítiť radosť z toho, že nie som sám; nepritakáva mi vždy, ale práve preto, že mi chce dobre, povie mi  úprimne to, s čím nesúhlasí; je pripravený pomôcť mi vstať zakaždým, keď padnem....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .