...Žijeme v znamení a v tieni kríža a tam patrí aj noc samoty, neúspechu, pocitu, že nás opustil Boh a že náš údel je nezmyselný. Boh nás teda musí občas do tieňa kríža strčiť nasilu, pretože my sa mu snažíme vyhýbať. Po každom úspechu duchovného života alebo povolania takmer s istotou na človeka príde „tmavá noc duše“ a človek nechápe, prečo táto skúška prišla práve na neho a práve teraz. Biblická odpoveď je v slovách „Hneď, ako Ježiš nasýtil zástupy im rozkázal...“ (v slovenskom texte namiesto slova „Hneď“ na začiatku vety je slovo „Len čo“, čo je však to isté). Pán nenechá svojich vyvolených vychutnať radosť z úspechu zázračného nasýtenia, ale hneď ich podrobuje trpkej nočnej skúške nervov a svalov. Boh svojich spolupracovníkov nešetrí a práve po radostiach úspechu na nich posiela skúšku viery. Kto dostal milosť radosti, dostáva obyčajne aj test, v ktorom sa má možnosť osvedčiť. Ako každý deň, aj deň viery má svoju noc a ako každé more, aj more Božie obsahuje chvíľky slnka a radosti, ale aj chvíľky nepokoja a búrky.
Konečne nesmieme prehliadnuť, že to slovíčko „hneď“ sa v našom príbehu o skúške nachádza ešte raz. V okamihu najväčšej úzkosti a nebezpečenstva, keď Petrovi hrozí, že sa utopí, a on volá o pomoc evanjelista píše: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.“ „Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“, hovorí ľudová múdrosť a tieto jej slová sú vyjadrením presvedčenia, ktoré žiari nielen z nášho dnešného úryvku, ale aj z iných miest evanjelia. Na túto pravdu by sme preto nemali nikdy, obzvlášť keď sa nachádzame vo svojej „temnej noci“, zabudnúť. Oddaná dôvera v Pána, z nej plynúca nám tak pomôže prekonať každú skúšku viery a poslušnosti.
Je zaujímavé, že iba evanjelista Matúš nám zaznamenal Petrovo dobrodružstvo nočnej jazdy po rozbúrenom jazere. Petrov cholerický temperament podliehal často silným výkyvom striedavého nadšenia a depresie. Tak je tomu aj teraz: najprv sklamanie z núteného odchodu po nasýtení davu ľudí a k tomu únava zo zúfalého veslovania proti silnému vetru. Potom náhla radosť zo zistenia, že Kristus ide po vlnách smerom k nim a nadšená túžba ísť mu v ústrety. A nakoniec strach z nebezpečenstva a z vlastnej odvahy. Spasiteľ ho zachraňuje, no jeho karhavé slová k Petrovi sa nám zdajú na náš vkus až príliš prísne: „Maloverný, prečo si pochyboval?” Kto z nás by v takejto situácii nepochyboval? Zrakom viery tu však vidíme dôležité poučenie: Ježiš od Petra žiada neobyčajnú vieru a dôveru, ktorá nikdy nebude pochybovať o Božej moci a dôvere a ktorá nemizne za žiadnych okolností...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
