...Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

Táto epizóda je nádherným obrazom reality Cirkvi všetkých čias: loďka, ktorá počas dlhej plavby musí vzdorovať aj silným náporom vetra a búrkam, ktoré hrozia, že ju prevrátia. To, čo ju zachraňuje, nie je odvaha či kvality jej ľudí: zárukou proti stroskotaniu je viera v Krista a v jeho slovo. Toto je zárukou: viera v Ježiša a v jeho slovo je zárukou. V loďke sme bezpeční, napriek našej úbohosti a našim slabostiam; predovšetkým vtedy, keď pokľakneme a adorujeme Pána, tak ako učeníci, ktorí sa mu na konci „klaňali a vraveli: «Naozaj si Boží Syn!»“ (v. 33). Je krásne povedať Ježišovi tieto slová: „Naozaj si Boží Syn!“...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .