Keď otvoríme akýkoľvek časopis či noviny, zapneme televíziu alebo rádio, zistíme, že väčšinou sa píše iba o tom, čo kto urobil alebo neurobil, ako sa realizoval, čo dokázal, nedokázal alebo sa chystá dokázať, čo nazhromaždil a ako sa obohatil. Sme v pokušení to uprednostniť pred kvalitou ich bytia, ich srdca. Už v staroveku bolo jedným z najväčších zvodov modlárstva: „Klaňali sa dielu svojich rúk...“ Súvisí to s pokušením, ktorému podľahli už ľudia v raji – chceli si zariadiť šťastný život sami, bez Boha. Je to pokušenie uspokojiť svoje najhlbšie túžby iba tým, že sa budeme takzvane „sebarealizovať“.
Človek je povolaný klaňať sa jedine Bohu, pri každom inom uctievaní stráca svoju dôstojnosť. Jedného dňa tu bude musieť zanechať úplne všetko: všetok svoj majetok, peniaze, známosti, medaile a vyznamenania, tituly i znalosti, úspechy, fotografie i suveníry z ciest...
Odnesie si iba to, kým je a vôbec nič z toho, čo má.
Je dobré, že nás na to konečné opúšťanie, život pripravuje postupne.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)