Aby sme mohli správne a odborne odpovedať na položenú otázku, musíme prejsť zopár faktov:

Vývoj predtridentských misálov

Vývoj liturgických kníh je samostatnou, veľmi širokou a zaujímavou kapitolou liturgiky, my sa tu ale zameriame iba na vývoj misála. Termín misál nebol vždy stabilný, v minulosti sa týmto termínom označovali aj sakramentáre alebo libelli missarum (napr. Missale Gothicum, Missale Gallicanum vetus, etc.). plenárny misál, missale completum, plenarium a pod. už sú označenia presnejšie, ale ani tu nie je vždy jasné, nakoľko úplné boli tieto pramene. Napríklad: základom je sakramentár a antifonár, ale biblické miesta sú uvedené iba odkazmi (najčastejšie tak, že je uvedené, z akej knihy sa číta, začiatočné a záverečné slová úryvku). Tieto neúplné plenáre sa vyskytovali len veľmi krátko. Finálny plenár už obsahoval všetky texty, ktoré sa používali pri sv. omši, teda sakramentár, epištolár, evanjeliár a antifonár (alebo sakramentár, lekcionár a antifonár). Od 9. stor. sa plenáre vyskytujú početnejšie než sakramentáre, v prvej polovici 12. stor. tvoria sakramentáre malú menšinu, v 13. stor. sú výnimočné a v 14. stor. sú už len archaickými zvyškami.

Z technického hľadiska je plenár výsledkom dvoch operácií, ktoré nemuseli všade prebehnúť simultánne a v jednom kroku:

a) Reorganizácia sakramentára pre praktické použitie a

b) pridanie ostatných kníh do sakramentára.

Prečo sa objavil plenárny misál a nahradil sakramentár? Nebolo to iba kvôli tomu, aby sa celebrantovi ľahšie používal a našiel všetko čo potrebuje v jednej knihe, ani kvôli zmnoženiu počtu privátnych omší. Od konca 11. stor. bol celebrant viazaný povinnosťou recitovať spievané časti omše, aj keď to vykonávali vlastní služobníci (žalmista, lektor, diakon), alebo zbor spevákov. Plenárny misál bol výsledkom viacerých vplyvov:

Najviac sa uplatnil nový prístup k sláveniu omše. Vnímanie omše ako actio liturgica v ktorej celebrant, posluhujúci, speváci a ľud spolupracujú a všetci majú vlastné a rozdielne úlohy ustupovalo, až kým sa prišlo k podobe, kde kňaz-celebrant je jediným konateľom v liturgickom procese.

Druhým významným vplyvom, ktorý sa v bežných príručkách liturgiky na tomto mieste neuvádza (ale v odbornej literatúre áno, viď napríklad diela Van Dijka) je vplyv pápežského dvora. Pápež sídlil v Lateránskom paláci a každodenné liturgické slávenia vykonával v pápežskej kaplnke sancta sanctorum, ktorá disponovala pomerne malým liturgickým priestorom, bolo teda pochopiteľné, že slávenia, na ktoré sme boli zvyknutí z patriarchálnych bazilík, sa museli prispôsobiť tomuto priestoru. Ďalšou okolnosťou bolo, že na týchto sláveniach sa zúčastňovali iba klerici – členovia pápežského domu, teda nie bežný ľud ako v bazilikách. Tomu sa prispôsobili pomery a aj samotné liturgické knihy. Zaujímavosťou je tzv. Starý lateránsky misál (Missale Romanum monasticum Lateranense), ktorý pozostáva z dvoch častí: staršia obsahuje časti sakramentára a evanjeliára (vydal: ANTONELLI), mladšia zas antifonára a epištolára (vydal: SHIN-HO CHANG). Prečo takéto rozdelenie? Zmenšením liturgického priestoru sa celá akcia zrazila k oltáru, namiesto niekdajšieho veľkého priestoru chóru (senatória) a dvoch ambonov (evanjeliového a epištolového) zachovanie rozdielnych strán však ostalo a podržalo sa až do doby misála z r. 1962 (ďalej len MR1962) a čiastočne aj potom. Z tohto misála vypadlo mnoho textov, ktoré pápež v kaplnke nepotreboval, čo bolo praktické. (Existuje viacero kódexov, ktoré nesú znaky kuriálneho misála, teda nejde o jeden prameň.) Tento misál prevzala rehoľa františkánov – pre nich bol vhodný, lebo neobsahoval toľko textov ako iné systémy, dal sa prenášať, bol lacnejší a bol kuriálnym, čo zaručovalo dogmatickú presnosť. Už menej praktické bolo, že neobsahoval bežnú pastoračnú agendu, napríklad omše pri vysluhovaní sviatostí a svätenín. Františkáni spolu so svojim rozšírením tak prispeli aj k veľkému rozšíreniu tohto misála. Tak sa stalo, že misál kaplnky sa stal misálom mnohých kostolov aj katedrál. V tomto období ale ešte neexistovala uniformita liturgie a mnohé kostoly disponovali vlastnou liturgickou tradíciou, takže si podržali svoje liturgické texty nezávislé od kuriálno-františkánskeho misála, ale usporiadanie svojich textov už prispôsobili modernému usporiadaniu v misáli (tak napríklad aj Ostrihom a Bratislavská kapitula: Missale Posoniense I.). Tento stav pretrval až do Tridentského koncilu, takže s príchodom kníhtlače sa začali vydávať tlačené misály ktoré odrážali vlastné liturgické tradície, ale postupne sa viac či menej prispôsobovali kuriálnym prameňom.

Tlačené misály

V r. 1474 vychádza v Miláne prvý tlačený úplný misál (dovtedy vyšlo viacero výňatkov z misála, najčastejšie Ordo Missae). Aj tento misál pred Prvou adventnou nedeľou obsahuje slová Incipit ordo missalis secundum consuetudinem romanae curiae (začína usporiadanie misála podľa zvyku rímskej kúrie).
V Prahe vyšiel prvý tlačený misál v r. 1479 – ide o prvý západoeurópsky úplný tlačený misál. Prvý Ostrihomký misál vyšiel v r. 1484.

Vývoj potridentského misála

Otcovia Tridentského koncilu rozhodli o revízii liturgických kníh, ale sami sa touto vecou nezaoberali (koncil sa chýlil ku koncu) pápeža poverili tým, aby po koncile zabezpečil revíziu a vydanie liturgických kníh. Tak sa aj stalo, najprv bol vydaný Rímsky breviár (1568), potom Rímsky misál (v ďalšom MR1570) a napokon ostatné liturgické knihy: Rímske martyrológium (1584) Rímsky pontifikál (1595-1596) Caeremoniale Episcoporum (1600) a Rímsky rituál (1614).

Ako vzor pre MR1570 poslúžil prvý tlačou vydaný Misál (Miláno 1474), ale použili sa aj iné pramene, veľký vplyv na rozmnoženie rubrík malo Burkhardovo ordo. Spomenutý misál sa stal záväzným pre celú cirkev (i keď boli výnimky, napokon vo väčšine kresťanského sveta zvíťazila táto podoba misála) – až od tohto momentu sa misál prispôsobený sláveniu v kaplnke stal misálom celej cirkvi a zúčastnený ľud tak dostal pasívnu rolu a postupne sa vytlačili aj nižší klerici, takže kňaz všetko zvládol sám. Tridentský koncil síce požadoval obnovu farského kléru, ale táto obnova sa v praxi nepresadila.

Misál 1962

Liturgické hnutie dalo podnet k liturgickej reforme, ktorá vyvrcholila na II. vatikánskom koncile. Ale už predtým pápežom (hlavne Pius X., Pius. XII.) záležalo na obnove liturgie a vydali niektoré dokumenty, ktoré k tomu viedli (Mystici Corporis 1943, Mediator Dei 1947, obnova Veľkonočnej vigílie 1951 a Veľkého týždňa 1955, povolenie večernej omše, zmiernenie eucharistického pôstu, etc.). Pápež Ján XXIII. prikázal publikovať nový Kódex rubrík (1960) a to sa malo premietnuť aj do úpravy misála 1962 ale niektorí sa domnievajú, že skutočným dôvodom pre vydanie misála tesne pred koncilom bola panika niektorých kuriálnych prelátov že urobili reformu narýchlo, vložili do misála niektoré reformné požiadavky a niektoré miesta zjednodušili dúfajúc, že koncil už „dá pokoj“ a misál z r. 1962 uzná ako dostatočný (e. g.: Cf. PESCH, O. H.: Druhý vatikánský koncil, Vyšehrad, Praha 1996, p. 122). Vydanie misála tesne pred koncilom, na ktorom sa malo jednať o liturgii je vskutku zvláštnym počinom, ale nevychádza z akejsi paniky kuriálnych prelátov, ale z jasnej inštrukcie, ktorá sa nachádza v apoštolskom liste Rubricarum instructum Jána XXIII. v bodoch 4-5, kde sa hovorí, že nový kódex rubrík sa má vložiť do nových vydaní misála a breviára. Okrem toho, že sa do misála vložil nový kódex rubrík a aj rubriky ordinária sa na príslušných miestach upravili, zrušila sa záväznosť vigílií na Kvatembry, prakticky zmizla Turíčna vigília (1956), ktorú sa podarilo čiastočne vzkriesiť až po r. 1988, a vytratili sa aj ostatné vigílie okrem Veľkonočnej. Mnoho užitočných vecí sa zaviedlo, napríklad sa zrušilo označenie „Missa privata“ (n. 269) a zdôraznila sa participatio actuosa (n. 272), stanovilo sa, že vlastným časom na rozdávanie svätého prijímania veriacim je omša a podobne. Niektoré zvláštnosti však ostali, napríklad sekréta sa naďalej hovorila potichu, potom nasledovala prefácia nahlas a potom zas kánon potichu. Alebo (n. 513d Rubricae generales) hovorí: primeraným hlasom hovorí (kňaz) tie časti, na ktoré majú posvätní služobníci odpovedať, ale naproti tomu (n. 7 Ritus servandus): Orate fratres (Modlite sa bratia) hovorí nahlas, ale potichu pokračuje ut meum (aby sa moja) a posluhujúci alebo aj ostatní odpovedajú... Skrátka tento misál nesie jasné znaky nedotiahnutej liturgickej reformy. Praktické vynechanie vigílií ide nielen proti duchu liturgickej reformy, ale aj proti charakteru Rímskeho obradu a ani dnešný misál (vďaka čiastočnej závislosti na tomto misáli) sa so stratou vigílií ešte nevysporiadal.

Vývoj misála po Druhom vatikánskom koncile

Inter Oecumenici

Prvou inštrukciou na konkrétne vykonávanie konštitúcie Sacrosanctum Concilium
(4. 12. 1963), je dokument Inter Oecumenici (26. sept. 1964). V tomto dokumente je napísané celkom konkrétne ako sa majú previesť zásady dané v Sacrosanctum Concilium do praxe, pričom sa majú uviesť do praxe vtedy najnovšieho misála, teda MR1962.

Prvé ordo Missae

Nasledovalo Ordo Missae, ritus servandus in celebratione Missae et de defectibus in celebratione Missae occurentibus, Editio typica, 1965, do ktorého boli začlenené zásady zo spomenutej prvej inštrukcie. Ide o prvú pokoncilovú revíziu omšového poriadku, ktorý sa mal (ako hovorí jeho promulgačný dekrét) vložiť do nových vydaní misála.

Tres abhinc annos a Variationes

Druhou inštrukciou bola Tres abhinc annos (4. mája 1967). Zaviedla sa jediná orácia, ale k nej sa naďalej mohla pridávať orácia z rituálnych omší, prikázaná votívna a podobne. Obmedzili sa pokľaknutia, bozky oltára, kríže v kánone (ostal iba jeden), paténa ostala pod hostiou od začiatku až do konca kánona, kánon sa začal hovoriť nahlas a dokonca sa mohol spievať, záverečné požehnanie sa predsunulo pred prepustenie (čo v histórii Rímskeho obradu nemalo obdobu, záverečné požehnanie totiž nikdy nepatrilo k samotnej omši a podobne to bolo aj v byzantskom obrade). Rozšírilo sa dovolenie používať reč ľudu aj v Kánone, pri posvätných ordináciách (nižšie rády a diakonát, presbyterát, episkopát), v čítaniach pri posvätnom ofíciu, aj keď sa recituje v chóre.

Táto inštrukcia už vzbudila vlnu nevôle, lebo sa v nej objavili veci, o ktorých konciloví otcovia nehovorili (a ako niektorí aj povedali, ani len netušili, že by sa niekto odvážil hovoriť v omši kánon v reči ľudu).

Nasledovali Variationes in ordinem Missae inducendae ad normam instructionis S. R. C. diei 4 maii 1967 (18. mája 1967). Ide o druhú pokoncilovú revíziu omšového poriadku, ktorý je napísaný formou synopsy. Toto vydanie tiež obsahuje Druhú inštrukciu na vykonávanie Konštitúcie o posv. liturgii: Tres abhinc annos, podľa ktorej bolo zhotovené.

Novus Ordo Missae (druhé)

Ordo Missae, editio typica 1969 (OM1969), bolo pre liturgistov skutočným prekvapením. Pôvodne počítali s tým, že sa Ordo 1965 a neskôr aj s Variationes 1967 jednoducho vložia do misála a bude (Cf. GAMBER, p. 35). Úvodný dekrét tejto knihy sucho a bez akejkoľvek genézy alebo vysvetlenia predkladá nové Ordo. V druhom odseku vysvetľuje, že pred nové ordo je zaradená liturgicko-právna a pastoračná časť, ktorá sa teraz nazýva Institutio generalis Missalis Romani (všeobecné smernice Rímskeho misála) a nahrádza doterajšie texty Rubricae generales, Ritus servandus in celebratione et in concelebratione Missae, a De defectibus in celebratione Missae occurentibus, čo sa na prvý pohľad zdá dobré, lebo tieto tri traktáty ktoré vznikali v rôznych dobách a boli postupne na mnohých miestach dopĺňané a menené už akútne potrebovali zjednotiť, ale pri ich čítaní človek zistil, že ide o text úplne nový. Za dekrétom v pôvodnom vydaní nasledovala konštitúcia Pavla VI. Missale Romanum (3. apríla 1969), ktorou promulguje nový misál, hoci v rukách držíme iba Ordo (misál ešte nebol pripravený na tlač, ale už bol nachystaný). Katolíckych teológov veľmi prekvapil bod 7 všeobecných smerníc (text uvádzame nižšie v tabuľke).

Uvedený text má formu definície, preto sa teológovia po celom svete oprávnene ohradili proti takejto formulácii, ktorá je až nápadne odlišná od definície Tridentského koncilu. Že ide o závažnú vec potvrdil aj sám Rím, a to hneď dvakrát. Najprv bolo OM1969 stiahnuté z obehu a uvoľnené bolo až keď bol medzi promulgačný dekrét a konštitúciu Pavla VI. Missale Romanum vlepený list a na ňom uvedené Declaratio, ktoré vysvetľuje, že Institutio (všeobecné smernice) nie sú dokumentom doktrinálnym, alebo dogmatickým, ale sú pastorálnou a liturgickou inštrukciou, ktorá slávenie a jeho časti opisuje majúc na zreteli doktrinálne princípy ktoré sú uvedené v skorších dokumentoch. Rítus z tejto doktríny vychádza a robí ju jasnejšou (voľný preklad autora tohto príspevku). Takéto vysvetlenie však nestačilo, skôr prilialo olej do ohňa a tak sa vo vydaní misála z r. 1970 objavila opravená a výrazne rozšírená formulácia (túto si podržalo aj druhé a tretie vydanie, ale v treťom vydaní je to bod 27). Text úvodu sa rozšíril zo šiestich bodov (OM1969, p. 13-14) na pätnásť bodov (MR1970, p. 19-26). Ďalšou novinkou, v histórii liturgie nevídanou, boli nové anafory, ktoré pribudli do tohto Ordo Missae.

Porovnanie znenia v Ordo Missae a v Misáli:

Slovenský preklad:

MR1970, opravené MR1971 – prvé typické vydanie

Tento prvý pokoncilový misál prebral matériu z Ordo Missae, ale nebol misálom v pravom slova zmysle, keby sme mali uplatniť tradičné delenie liturgických kníh, mali by sme túto knihu označiť ako sakramentár (v anglofónnom prostredí sa tak aj označuje). Lekcionár zatiaľ nebol zostavený celý, v r. 1969 vyšiel iba prvý zväzok, používal sa zoznam perikop Ordo lectionum Missae (25. mája 1969) podľa ktorého sa zostavovali národné lekcionáre, ktorých text sa potom znova menil vzhľadom k vydaniu Novej vulgáty. Nové usporiadanie lekcionára bolo tiež prekvapením. Hoci Konštitúcia o posv. liturgii hovorí o bohatšom stole Božieho slova, predsa sa neočakávalo, že sa bezohľadne zničí usporiadanie lekcionára, ktoré bolo od čias Karola Veľkého (800) z väčšej časti fixné – skoro 1200 rokov! Navyše lekcionár bol previazaný s matériou sakramentára a antifonára, pričom nový lekcionár takéto previazanie vykazuje len vzácne. Všetky tieto „šoky“ sa odohrali vo veľmi krátkom čase, bez prípravy a preto sa nemožno diviť, že nielen u teológov, ale aj u Božieho ľudu vyvolali údiv a niekedy aj odpor, takže sa niektorí radšej pridŕžali starého misála, ktorý vlastne nebol zrušený.

Liturgicae instaurationes (5. sept. 1970) (lat)

Tretia inštrukcia na vykonávanie Konštitúcie o posvätnej liturgii už vychádza z pastoračnej skúsenosti a preto požaduje postupný prechod, pozvoľné zmeny a ohľad na stav veriacich, ich schopnosti a okolnosti času a miesta... Varuje pred výstrelkami a zneužitiami liturgickej reformy, ktoré nepomáhajú, ale naopak znemožňujú jej dobrý priebeh.

MR1975 – druhé typické vydanie

Ide vlastne o MR1970 s malými zmenami a doplnkami euchológie (rituálne omše, omše za rozličné potreby a votívne), z rubrík sa zmenili hlavne state o subdiakonovi a nahradili sa staťami o akolytovi a lektorovi.

Quattuor abhinc annos (3. október 1984)

Indult Kongregácie pre Bohoslužbu o používaní MR1962. Keďže text tohto dokumentu nie je bežne dostupný, prinášame jeho preklad.

MR2000 (2002), opravené MR2008 – tretie typické vydanie

Hoci príkaz na publikovanie nového misála podpísal Ján Pavol II. už v roku 2000 a aj promulgačný dekrét je datovaný 20. apríla 2000, v skutočnosti bol misál vytlačený až v roku 2002. Ťažkosti spôsobila pravdepodobne aj digitálna sadzba (ide o prvý misál kompletne sádzaný digitálne) čo sa prejavilo aj na pomerne veľkom množstve technických chýb, takže bolo nutné opravené vydanie v r. 2008. Až vo vydaní z roku 2008 sa turíčna vigília opäť dostala späť do misála, ale už ako voliteľná, nie povinná.

Misál priniesol obnovené Všeobecné smernice, do kalendára a propria sa vložili slávenia, ktoré medzitým pribudli, obnovil sa starobylý zvyk, že každý deň pôstneho obdobia má vlastnú modlitbu nad ľudom, ktorá je ale nepovinná, ale objavila sa aj novinka, modlitby nad ľudom v pôstne nedele, toto nebývalo zvykom (okrem Ver) a v tieto nedele sú modlitby nad ľudom povinné. Do apendixu omšového poriadku sa vložili eucharistické modlitby pre omše za zmierenie a eucharistická modlitba za rozličné potreby. V apendixe na konci knihy sú eucharistické modlitby pre omše za účasti detí v latinčine – nie sú však určené pre talentované deti, ktoré rozumejú latinsky (i keď zakázané to nie je) ale pre prípravu prekladov týchto eucharistických modlitieb do národných jazykov, lebo skúsenosť ukázala, že prekladať tieto texty z iných živých jazykov prináša problémy.

Summorum Pontificum (7. júla 2007)

Apoštolský list motu proprio Summorum Pontificum Benedikta XVI. a sprievodný list biskupom opäť tematizovali problematiku a priniesli vyjadrenia teológov viac či menej odborné. Nemožno utajiť, že v niektorých vzplanuli aj vášne a vychrlili hromadu adjektív, ktoré nakoniec povedali viac o ich pôvodcovi, než adresátovi. Nemožno pochybovať o dobrej vôli pápeža vyjsť v ústrety tým veriacim, ktorí oprávnene žiadajú sláviť liturgiu vo vlastnom ríte a s veľkou dôstojnosťou. Zneužitia Pavlovho misála totiž prišli tak ďaleko, že títo veriaci si už nedokážu predstaviť slávenia podľa tohto misála ako dôstojné a pokiaľ neuvidia ozajstnú zmenu, ani ich nemožno do toho nútiť. Otázkou je, či MR1962 dokáže splniť oprávnené požiadavky týchto veriacich a zároveň oprávnené požiadavky koncilu.

Inštrukcia o aplikácii apoštolského listu (30. apríla 2011)

Pápežská komisia Ecclesia Dei vydala Inštrukciu o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum Pontificum Jeho Svätosti Benedikta XVI.

Oprávnené požiadavky liturgického hnutia a starý misál

Ako zakomponovať požiadavky koncilu?

Každému, kto pozná súvislosti v akých sv. Ján Pavol II. (a neskôr aj Benedikt XVI.) povolil používanie MR1962, musí byť jasné, že ide o dočasné riešenie, ktoré nemôže a ani nechce byť definitívnym. Už zo samotných dokumentov to vyplýva. Súčasný stav ale nenaznačuje, že by sa pripravovalo nejaké trvalejšie riešenie, alebo sa o ňom uvažovalo či diskutovalo. (Ja vidím ako nanajvýš vhodné aspoň spojiť tento misál so zásadami ktoré predkladá Ordo1965, tým by sa dosiahlo, že by sa základné požiadavky koncilu dostali do tohto misála). Ale veriaci, ktorí majú problém so súčasným stavom žijú a z rituálneho hľadiska živoria. Čaká sa že umrú a bude pokoj? Ale k starej podobe slávenia sa hlásia aj mladí ľudia a mladí kňazi. Čo s nimi?

Bezvýhradní zástancovia liturgickej reformy v podobe, ako nasledovala po koncile v tom majú jasno: ide o „vzkriesený stredovek“, ktorý treba čím skôr rázne ukončiť (alebo sa iba balzeovane a blahosklonne pousmejú – ale je toto skutočne pastoračný prístup?) – tu by som pánov kolegov poopravil, tlačené misály sú súčasťou novoveku, nie stredoveku. Ak by sa títo liturgisti vyznali v stredovekých prameňoch, museli by uznať, že poklady liturgického dedičstva zo stredoveku sú nenahraditeľné a pri porovnaní s dnešným misálom by museli konštatovať, že zhruba 80% dnešného misála tvoria stredoveké texty. Problémom naozaj nie je stredovek, čo vedeli aj aktivisti liturgického hnutia, veď počiatky liturgického hnutia, z ktorého napokon vychádzala aj konštitúcia o posv. Liturgii, boli výrazne spojené s orientáciou na stredovek. V stredoveku ešte liturgia nebola nemenná, aj keď bola stabilná. Čo nám robí problémy nie je stredovek, ale novovek! Až v novoveku sa fixovali liturgické texty, pričom sa vybral ten najmenej vhodný prameň – „kuriálny misál“. Ak by sa vzali za vzor misály diecéz alebo katedrál s rozvinutým liturgickým slávením (forma plena) nebolo by až takým problémom dosiahnuť participatio actuosa (aktívnu účasť).

A latinčina? Snáď si niekto nemyslí, že latinčina je na prekážku aktívnej účasti. Ak by si to ďalej chcel myslieť, bolo by dobré aby si prečítal celú konštitúciu o posvätnej liturgii, nie len tie miesta, ktoré má podčiarknuté... Konciloví otcovia totiž požadovali, aby veriaci poznali ordinárium omše aj v latinčine (niektoré dokumenty dokonca požadujú, aby ho vedeli latinsky spievať) – čím sa práve prejaví participatio actuosa. Samotná konštitúcia o posv. liturgii požaduje, že latinský jazyk sa má v rímskom ríte zachovať. Utkvelá predstava, že pri liturgickom slávení musia veriaci všetkému rozumieť nevychádza zo správneho poznania človeka a liturgie. Ak sa pozrieme na rituálne slávenia po celom svete, všade môžeme nájsť jasne prítomný prvok nepreniknuteľnosti – toto nie je nedostatok, ale dôležitý prvok, ktorý vychádza z antropológie. Ďalším dôvodom pre ktorý liturgia nemôže byť vo všetkom zrozumiteľná je to, že poklad, ktorý obsahuje nie je povrchný, ale veľmi hlboký a preto doň treba vrastať, nie ho iba raz vidieť a pochopiť. To je proces, ktorý trvá celý život a opakovanie liturgických slávení ho neubíja, ale rozvíja. Iba takéto nastavenie môže podnietiť hlad po liturgii. Liturgia, ktorá je na prvý pohľad zrozumiteľná až banálna, prestane byť príťažlivá, čoho výsledkom sú prázdne kostoly (toto samozrejme nie je jediný dôvod, ale je to jeden z hlavných dôvodov).

A ešte raz k latinčine. Niektorí tvrdia, že problém národných jazykov v liturgii vyriešili už sv. Cyril a Metod. Aj tu je vhodné uviesť tvrdenia na pravú mieru. Sv. Cyril a Metod neriešili nový problém, ale iba pripomenuli riešenie, ktoré cirkev už dávno poznala. Liturgia sa môže sláviť v akomkoľvek jazyku, ktorý je schopný vyjadriť to, čo v liturgii vyjadriť treba. Otázkou ostáva, ako to urobiť. Keď sa v Ríme prechádzalo z gréčtiny na latinčinu, riešil sa podobný problém. Ako ho vyriešili vtedy? Vôbec nie tak ako dnes! Staré a zavedené liturgické texty sa používali naďalej v gréčtine. Napríklad grécke Kyrie eleison sa v latinskom ordináriu nikdy neprekladalo (Domine miserere) ale až do našich čias sa udržalo v gréčtine. Podobne symbol (vyznanie viery) sa v krstných obradoch veľmi dlho udržal v gréčtine a ak bolo treba, opakoval sa aj latinsky (i keď tento nie je poetickým textom a jeho preklad neprináša závažné obtiaže), alebo hymnus Hagios o Theos na Veľký piatok sa až podnes zachoval v latinskej liturgii v gréčtine (i keď sa pridal aj latinský preklad). Nové texty latinskej liturgie vznikali a rozvíjali sa v latinčine. Typický prvok latinskej liturgie – orácia – prináša obtiaže prekladu. Vo veľkej časti prípadov, a ide o tie najkrajšie modlitby, sa bohatstvo pôvodného textu nedá v novom jazyku zachytiť. Prečo je to tak? Orácia je osobitným literárnym útvarom. Ide spravidla o jednu vetu v ktorej je geniálne spojený hlboký teologický obsah, ktorý je vyjadrený na veľmi malom priestore v literárne dokonalej forme, pričom sa ešte uplatňujú alúzie a paralelizmy. Ak chceme zachovať typickú štruktúru orácie (Invokácia, apozícia na invokáciu, anamnéza, petícia, motív petície, konklúzia) zároveň ostať pri jednej vete a zároveň zachovať vznešenú literárnu formu (verš, konsonancia, paralelizmus) a popritom to najdôležitejšie: zachovať naplno teologický obsah so všetkými konotáciami, staviame sa pred neriešiteľnú úlohu (áno, v kontexte rímskych orácií som prekladateľským skeptikom). V praxi sa táto situácia rieši nielen rezignáciou na literárnu formu, ale neraz aj redukciou teologického obsahu. Ale takto „preložené“ orácie už nie sú rímske.

A ešte raz k Cyrilovi a Metodovi: dodnes nie je isté, akú liturgiu vlastne prekladali. V prvom kole to bola určite liturgia byzantská (ktorá rímske orácie nemá) a táto je na preklad oveľa prístupnejšia. V druhom kole je možné uvažovať o tom, že Metod začal prekladať aj niektoré časti latinskej liturgie a tým by sa dal vysvetliť náhly zákaz pápeža, ale literárne pamiatky, ktoré by svedčili o prekladoch z latinčiny sa nezachovali (okrem Kyjevských listov, ale to je osobitná problematika). Uvádzať teda sv. Cyrila a Metoda ako argument k prekladu celej rímskej liturgie do národných jazykov vôbec nie je vhodné. (K obradovej príslušnosti byzantskej misie viď kvalitne spracované pojednanie v: ŠKOVIERA, A.: Svätí slovanskí sedmopočetníci, SAV, Bratislava 2010, p. 193 s.)

Platnosť

Ozvali sa aj teológovia s takým názorom, že keďže omša už neobsahuje Rímsky kánon (čiže I. Eucharistická modlitba), nie je platná. Nové anafory (eucharistické modlitby) už vraj nemajú apoštolskú tradíciu a teda sú neplatné. Voči týmto názorom sa treba ohradiť. Nikde nie je definované, že eucharistická modlitba musí mať apoštolskú tradíciu, teda že v zárodkoch anafory stojí niektorý z apoštolov. Podstatné nie sú dokonca ani slová ustanovenia eucharistie, aj keď sa to zdá neuveriteľné. Na východe existuje anafora Addaia a Mariho, ktorá nemá slová ustanovenia eucharistie a napriek tomu je takéto slávenie eucharistie platné. Na západe sa k platnosti a dovolenosti vyžaduje, aby anafora obsahovala tieto slová a okrem toho sa vyžaduje, aby anafora bola schválená Rímskym biskupom – pápežom. Tieto požiadavky anafory súčasného misála spĺňajú a teda sú platné. Iná je však odborná otázka: je to ešte Rímsky obrad?

A je to ešte Rímsky obrad?

Ak by sme Rímsky obrad definovali autoritatívne: „Rímsky obrad je všetko, čo Rímsky biskup ako také schváli.“, vtedy by to bol Rímsky obrad. Takáto scestná definícia však našťastie nikdy nebola vyhlásená, lebo by bola nezmyselná. Veľká časť textov ktoré dnes poznáme a ktoré pochádzajú napr. z Galo-franského alebo Fransko-germánskeho prostredia by túto definíciu nenaplnila. O tom či niečo napĺňa alebo nenapĺňa charakteristiky Rímskeho obradu teda rozhodujú iné – odborné – kritériá. Pri niektorých liturgických textoch dodnes nie je uzavretá otázka k akému obradu prislúchajú (napr. Liturgia sv. Petra). Rozhodujúcim však väčšinou býva k akej anafore sa texty vzťahujú a akú štruktúru vykazuje celok v ktorom je anafora zasadená. Je jasné, a zostavovatelia nových eucharistických modlitieb sa tým nikdy netajili, že nové anafory nie sú z rímskej liturgickej tradície. Ak sa použije iná anafora, ako Rímsky kánon, je tu oprávnená odborná pochybnosť, či ešte ide o rímsky rítus.

Nezvratnosť liturgickej reformy

Pápež František sa v prejave pri audiencii účastníkov talianskeho národného liturgického týždňa (in: Liturgia 2/2017, SSV, Trnava 2017, p.103) vyjadril, že liturgická reforma je nezvratná. Toto uistenie je vhodné, lebo liturgická reforma vyšla zo želania, ba dokonca príkazu koncilových otcov. Ak by sa niekto pokúsil ju zvrátiť, konal by proti koncilu. Menej šťastné sú ale interpretácie, kde sa tvrdí, že sa nič meniť nebude. Liturgická reforma nie je ukončená. Je to proces, ktorý potrvá ešte dlho. Samotná povaha liturgie je, že musí byť semper reformanda (vždy meniteľná), aby nielen bola ale aj vyzerala ako prostriedok spásy a nie mágia či zaklínanie, alebo cirkus či divadlo. V stručnej analýze vyššie uvedených prameňov si môžeme všimnúť, že zmeny sa niekedy aj viackrát menili, alebo že sa naspäť vrátili niektoré prvky, ktoré boli neprávom vynechané, napríklad modlitby nad ľudom v pôste. Zmeny v Rímskom obrade určite budú pokračovať, čo dokazuje aj prax pápeža Františka.

Literatúra:

• ANTONELLI, N. (ed.): Vetus missale Romanum monasticum Lateranense. Reimpressio editionis Romae anno 1752 publici iuris factae introductione aucta curantibus Anthony Ward et Cuthbert Johnson (ed.), Centro Liturgico Vincenziano, Roma 1998.
• FOLSOM, C. ”I libri liturgici romani”, in: Chupungco, A. J. (ed.): Scientia Liturgica, Manuale di Liturgia, vol. I Introduzione alla liturgia, Ponti cio Istituto Liturgico Sant’Anselmo, Edizioni Piemme, Casale Monferrato ³2003, pp. 263–330.
• GAMBER, K.: The reform of the Roman Liturgy: Its Problems and Background, Una Voce Press San Juan Capistrano, California, 1993 (kniha bola vydaná aj vo francúzštine a v nemčine).
• JOHNSON, C. – WARD, A. (edd.): Missale Romanum anno 1962 promulgatum, reimpressio introductione aucta, CLV-edizioni Liturgiche, Roma 1994 (= Instrumenta Liturgica Quarreriensia: Supplementa 2).
• KÁČERIK, A.: Liturgické knihy, Poznámky z prednášok, Bratislava 2001.
• RAFFA, V.: Liturgia eucharistica, Centro Liturgico Vincenziano, Roma 1998.
• SHIN-HO CHANG (Giovanni Bosco) (ed.): Vetus missale Romanum monasticum Lateranense, Libreria editrice Vaticana, Città del Vaticano 2002.
• SODI, M. – TONIOLO, A. (edd.): Missale Romanum ex decreto ss. Concilii Tridentini restitutum summorum pontificum cura recognitum editio typica 1962, editione anastatica e Introduzione, Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 2007.
• SODI, M. – TRIACCA, A. M. (edd.): Missale Romanum Editio Princeps (1570), Editione anastatica, Introduzione e Appendice, Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 1998.
• SÝKORA, A.: Missale Posoniense I. – kritické vydanie, dizertačná práca, Praha 2017.
• VAN DIJK, S. J. P.: Sources of the Modern Roman Liturgy. The ordinals by Haymo of Faverscham and Related Documents (1243-1307), vol. I, Brill, Leiden 1963.
• VAN DIJK, S. J. P.: The authentic missal of the Papal Chapel. In: Scriptorium, Tome 14 n. 2, 1960, p. 257-314.
• VAN DIJK, S. J. P.: The origins of the modern Roman liturgy, Westminster – London 1960.
• VOGEL, C.: Introduction aux sources de l’histoire du culte chrétien au moyen âge, Centro Italiano di studi sull’alto medioevo, Spoleto 1981, tr. angl.: Medieval liturgy: An Introduction to the Sources, The Pastoral Press, Washington 1986.
• WARD, A. – JOHNSON, C. (edd.): Missalis Romani editio princeps Mediolani anno 1474 prelis mandata, Centro Liturgico Vincenziano, Roma 1996.