Znovu a znovu sa situácia opakuje. Sú ľudia, ktorí sa považujú za veriacich, a prečo by sa nepovažovali: rodičia ich predsa nechali pokrstiť, vychovali ich vo viere – teda naučili ich chodiť v nedeľu do kostola, ráno a večer sa krátko pomodliť (keď to vyjde), zájsť na spoveď aspoň na Veľkú Noc, možno aj viackrát... Zhruba poznajú a rešpektujú Desatoro. Prečo by sa nemali považovať za veriacich?
A zatiaľ okolo chodia ľudia, ktorí o Bohu vôbec nič nevedia. Nepoznajú Desatoro, nikdy nečítali Bibliu. Ale všetko, čo sa deje v ich živote, im ukazuje jedným smerom a oni sú znepokojení svätým nepokojom hľadačov. Neberú lacné útechy o náhodách alebo o tom, že všetko je riadené „osudom“. Hľadajú a hľadajú, až nájdu Boha.
Často sa stáva, že tí, ktorí bývali v kostole, tam dnes nie sú. A na ich mieste sú nové tváre ľudí, ktorí si nedávno ešte nevedeli predstaviť, že by do kostola niekedy vkročili. Jedni hľadali živého Boha, a druhí nehľadali vôbec nič, iba si „plnili svoje náboženské povinnosti“. Lenže tomu, kto nie je smädný ani hladný, kto nič nehľadá a po ničom netúži, nemôže dať nič ani Boh.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)
