Istá  agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že  percento tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov je vyššie ako tých, ktorí veria v zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie, pochybovať o  historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení s Kristom je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim.

Viera vo vzkriesenie z mŕtvych nie je len voliteľný doplnok akéhosi etického učenia, ktoré môže byť na kresťanstve tak všeobecne sympatické, ale je to podstata a dôvod celého kresťanstva. Viera v zmŕtvychvstanie a viera v Boha sú neodlučiteľné. Popieranie jedného je popieraním aj druhého. A popieranie existencia Boha vedie k uzáveru, ktorý lapidárne vyjadril ruský spisovateľ Dostojevskij slovami: „Ak Boha niet, všetko je dovolené“.  A filozof Berďajev, rozvíja túto jeho myšlienku nasledovne: „popretie nesmrteľnosti človeka sa rovná popretiu človeka. Buďto je nesmrteľným duchom, ktorý má vo vienku večnosť, alebo je len zmyslovým a pominuteľným javom, pasívnym produktom svojho prírodného a spoločenského prostredia. Ak je pravdivou druhá možnosť, potom nemá nijakú vlastnú hodnotu, a zlo ani hriech nejestvujú. Preto Dostojevskij bráni nesmrteľnosť ľudskej duše, slobodnej a zodpovednej duše, ktorej trvanie je večné a absolútne. Prijímať existenciu morálneho zla a ľudskej zodpovednosti zaň značí rozoznať samotnú podstatu ľudskej osobnosti: zlo sa spája s osobnosťou a egocentrizmom.“... „Život a osud toho najmenšieho z ľudských tvorov má absolútny význam z hľadiska večnosti: jeho život a osud sú večné.“…

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .