….Avšak každý z nás vie, že bez viery sa žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený, bežný život potrebuje vieru. Celý náš život je v skutočnosti založený na viere. Veríme, šoférovi, ktorý nás vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi, ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zveríme obálku s cenným obsahom, mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto, lebo sme normálni a zdraví. Ničomu neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje. Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.
Keď Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú hodnotu a široký rozlet.
Aký je rozdiel medzi vierou prirodzenou a vierou nadprirodzenou? Prirodzená viera je vec, s ktorou sa rodíme a ktorá, ako sme si to popisovali v predchádzajúcich príkladoch robí náš život zdravým a žiteľným. Prirodzenú vieru má každý. Nadprirodzenú vieru však nemá každý. Človek sa s ňou nerodí, nie je mu daná do vienka automaticky. Nadprirodzená viera je špeciálny dar, ktorý sa nedá zaslúžiť, ani vymôcť. Je to dar, ktorý dostávame od Ježiša Krista skrz jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Bez daru nadprirodzenej viery nie je možné vstúpiť do spoločenstva s Bohom v nebi. S týmto darom dostávame novú schopnosť: vidieť veci tohto sveta z úplne inej perspektívy. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“, píše autor Listu Hebrejom (11, 1).
Prirodzená viera je nevyhnutná k tomu, aby sme boli schopní prežívať svoj každodenný život, vykonávať si svoje bežné povinnosti, vytvárať si vzťahy, rozvíjať svoje dary a schopnosti, zabávať sa a odpočívať. Sú však veci, kedy nám prirodzená viera nestačí. Nie vždy nám prirodzená viera pomôže vidieť do hĺbky a podstaty nášho života a svoje povinnosti, ktoré máme si zoraďovať do správneho poradia. Prirodzená viera nám tiež veľa nepomôže ani pri vytváraní si správneho vzťahu k sebe, k iným a k Bohu. Na toto všetko potrebujeme vieru nadprirodzenú.
Kto túto vieru dostáva? Kto sú tí vyvolení, ktorým Boh dáva svoju vieru? Vyvolený je každý, a teda vieru od Boha dostáva každý. Problémom ale je, že nie každý o ňu stojí, nie každý ju prijme a nie každý ju dobre rozvíja. Viera je povolanie, na ktoré treba reagovať. Ďalším problémom je, že nie každý, kto tvrdí, že má nadprirodzenú vieru ju naozaj aj má. Nadprirodzená viera mnohých nie je pravá, ale domnelá. Pravú nadprirodzenú vieru od viery domnelej odlíšime ľahko. Domnelú nadprirodzenú vieru gramaticky spoznáme podľa formulácie: „veriť v koho, alebo veriť v čo“. Skutočná nadprirodzená viera však znamená „veriť komu alebo čomu“. Veriaci s domnelou nadprirodzenou vierou verí síce v Boha, aj v zmŕtvychvstanie Ježišovo, aj vo večný život, avšak nič z tohoto nemá na jeho život žiaden výraznejší dopad. Veriaci so skutočnou nadprirodzenou vierou veria v Boha, ale aj Bohu, veria v Ježiša, ale aj Ježišovi. Slovo Božie berú vážne a vidieť to aj na ich živote.
Myslím, že v tomto máme čo doháňať každý…
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
