Bol raz jeden veľkostatkár. Na svojich statkoch mal nájomníkov. No tí nestíhali platiť svoj nájom. Ani sa nenazdali a ich dlhy sa vyšplhali do astronomických výšok. Svoj osud videli veľmi čierno. Statkár bol však milým a trpezlivým človekom. No i napriek tomu sa nájomníci báli. Neboli si totiž istí, dokedy jeho trpezlivosť potrvá. Najhroznejšou vecou na všetkom tom bolo to, že ani keby im dal dostatok času, svoje dlhy by ani tak neboli schopní zaplatiť.
Vtom prišla výmena správcu statkov. Nový správca si, samozrejme, začal preverovať, ako sa veci s nájomníkmi jeho pána majú. Vyšlo mu najavo, že množstvo nájomníkov jeho pána žije voči nemu v zadlženosti. Začal ich preto jedného po druhom predvolávať a dozvedal sa nepríjemné veci. Po tomto zisťovaní stavu vecí prišlo druhé kolo: začal ich navštevovať po domoch. Zaujímal sa o to, čo jedia. Pýtal sa na ich starých rodičov, na chorých, na neschopných. Snažil sa oboznámiť sa s ich problémami i úzkosťami. Ľuďom to bolo podozrivé. „Ktovie, načo k nám chodí?“ pýtali sa sami seba. „Asi si zisťuje náš majetok, aby nás mohol jedného dňa z neho vyhodiť a všetko, čo máme,nám zobrať!“ Ľudia si v mysli vytvárali tie najstrašnejšie scenáre. „Ostaneme na ulici. Budeme žobrákmi bez ničoho.“ Niektorí rozmýšľali i nad samovraždou.
Jedného dňa si ich správca všetkých spolu predvolal s tým, že má pre nich od veľkostatkára veľmi dôležitý odkaz. Nájomníci sa zhromaždili v strachu a úzkosti. Bolo im jasné, že ten dávno obávaný deň práve nadišiel. Nájomníci veľmi presne vedeli, čo im správca majetkov ide povedať. Každý mal jeho reč vo svojej mysli sformulovanú asi takto: «Ako som tak obchádzal majetky môjho pána a preveroval som si vaše pohľadávky voči nemu, zistil som, že každý z vás je voči nemu zadlžený až po krk. Sami ste si na vine. Ste bandou lenivých a nezodpovedných ľudí. Veľkostatkár má všetkého toho až po krk. Dal vám veľa šancí, aby ste si veci dali do poriadku. No nič sa nestalo. A tak sa rozhodol, že už nebude viac čakať. Čo mu dlhujete, mu musíte vrátiť. Do posledného haliera.»Nejako takto si sformulovali reč správcu vo svojich vystrašených mysliach, hoci v hĺbke svojho srdca dúfali a očakávali predsa len čosi iné.
Vtom správca začal hovoriť: „Náš pán vie, že každý jeden z vás sa nachádza vo vážnych dlhoch. Preto ma požiadal, aby som vám povedal nasledovné.“ Odmlčal sa. Strach v nich narastal. „Mám vám povedať toto!“ Znova zmĺkol. „Pán vám odkazuje, že vám všetko odpúšťa. Vaše dlžobné úpisy trhá na kúsky. Za všetkým robí hrubú čiaru. Oddnes začínate nanovo!“ Nastal šok. Ľudia najprv neverili vlastným ušiam. A potom prepukli do jasotu a radosti a oslava nemala konca.
Niečo podobné, milí priatelia, možno zažil každý jeden z nás. Čosi sme vykonali, čosi veľmi nepríjemného, čo spôsobilo v nás silné napätie: srdce sme mali v krku, úzkosť v žalúdku, nepokoj v srdci. A strach, hlavne strach. A katastrofické scenáre. Čo povedia rodičia, keď sa to dozvedia?, šéf, keď to zistí?, učiteľ, keď na to príde?, daňový úradník, keď sa to vyjaví?… A mysleli sme na najhoršie: na trest, na degradáciu, na znemožnenie, na existenčné odpísanie, na hanbu a potupu, na trvalé zavrhnutie. A vtom prišlo odpustenie. Síce napomenutie od rodiča, no bozk na čelo; pokarhanie od šéfa, no danie nám novej šance; vážne varovanie od učiteľa, no potľapkanie po pleci s odporúčaním, viacej sa snažiť; pokuta od daňového úradníka, no rozumne uložená so splátkovým kalendárom a s ňou rozumné odporúčania do budúcnosti. A nám sa uľavilo.
Niečo podobného sa stalo v Nazarete. Evanjelium dnešnej nedele pochádzajúce od sv. Lukáša nám hovorí, ako Ježiš na začiatku svojej verejnej činnosti prišiel domov do Nazareta, aby tam v synagóge predniesol svoj príhovor. Predtým sa zdržiaval v Júdei, kde sa najprv nechal pokrstiť Jánom Krstiteľom v Jordáne, a potom pokúšať diablom na púšti nad Jerichom. Príhovor v nazaretskej synagóge bol u Lukáša Ježišovou prvou verejnou rečou, a tak ju môžeme teda právom nazvať rečou programovou. „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok,” hovorí Ježiš. A dodáva: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Nanešťastie, jeho reč sa nestretla s aplauzom a pocitom úľavy, ako v tom našom príbehu na začiatku. Ako to budeme počuť nasledujúcu nedeľu, Nazaretčania Ježiša nepochopili. Tak ako ho nepochopil ani jeho národ ako celok a, paradoxne, ako ho nechápu dokonca ani mnohí kresťania ani dnes, a to aj napriek tomu, že sú v jeho skupine.
Prečo je tomu tak? Prečo ho jedni nechápu a iní sú, naopak, z neho užasnutí. Odpoveďou je obraz Boha, ktorý ľudia majú. Od neho závisí všetko. Na Boha mnohí v Ježišovej dobe čakali, a, žiaľ, i dnes stále čakajú ako na sudcu, pomstiteľa a zúčtovateľa. Lukáš evanjelista však ukazuje, že Ježiš – ani on sám, ani Boh, ktorého nám prišiel predstaviť – nič takéhoto nebol a ani nemienil byť. Obraz Boha, ako nám ho načrtol Ježiš v Lukášovom evanjeliu počínajúc jeho úvodnou rečou, je láska, milosrdenstvo, odpúšťanie a súcit. Lukášovo evanjelium je verné tomuto obrazu Boha, ktorý Ježiš načrtol vo svojej prvej kázni v Nazarete až do konca. Nikde v ňom nenájdeme žiadne myšlienky pomsty a odplaty, ale iba lásky, milosrdenstva, súcitu a odpúšťania. Úplným vrcholom Lukášovho evanjelia, kde sa táto pravda ukazuje najviac, je jeho 15. kapitola, v ktorej sa nachádzajú tri podobenstvá o troch stratených veciach: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o stratenom synovi. Keď sa stratia, tí, ktorí ich stratili, ich hľadajú s úzkosťou, a keď ich nájdu, nepríde žiadny trest ani výčitka, iba radosť a vychystaná oslava.
Z toho potom vyplýva, že naša viera nie je o hľadaní Boha, ale o tom, aby sme my umožnili Bohu, aby on našiel nás. Nie je o prosení Boha, aby sa nad nami zmiloval, ale o tom, aby sme my dovolili Bohu, aby on odpustil nám. Za týmto je totiž niekoľko teologických právd. Prvou je, že Boh je láska a ako taký Boh nemôže neodpúšťať. Neodpustené má len ten, kto odpustenie Božie odmietne prijať. Druhou je, že my ľudia nie sme schopní voči Bohu byť iniciátormi v ničom. Iniciátorom je vždy Boh. My sme schopní byť iba prijímateľmi iniciatívy Božej. Odpovedáme na jeho iniciatívu, na jeho hľadanie, na jeho pozvanie. Žiaľ, na iniciatívu Božiu môžeme aj neodpovedať a práve v tom spočíva naše nešťastie.Naše nešťastie nie je v tom, že Boh by nám neodpustil, ale vtom, že my odmietame jeho iniciatívu.
Nech sú nám tieto myšlienky, milí priatelia, útechou, ale aj výzvou …
Text zverejnený na webovej stránke verbisti.
